ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

napísal apoštol Ján na začiatku svojho evanjelia a apoštol Cyril na začiatku duchovného života Slovanov. Prvá veta Písma i prvá veta v jazyku a písme slovanskom. Základ i strecha nášho bytia, východisko našich bojov, cieľ našej púti: naplniť nádoby Slova. A Slovo zostáva od nás vzdialené, Slovo, ktoré nám dal Filozof, Cyril, do križmy, ktorému nás zasnúbil Štúr, zostáva fantómom. Uniká nám pomedzi prsty, keď ho lovíme v riečištiach života, vytŕhajú nám ho spod hlavy, keď na ňom chceme spočinúť. Tak ako Dante zostal oddelený od tej, ktorú ľúbil, zostávame oddelení od toho, čo milujeme. Celý náš život je len akýmsi nesmiernym usilovaním sa ducha o spojenie so Slovom, s Beatricou, nevestou našou zasnúbenou. Od roku 868, keď prišiel Filozof do našich krajov, aby podľa slov prorokových otvoril uši hluchých a rozviazal jazyky zajakavých, cez roky meruôsme, keď sme sa postavili do služby ducha, po rok 1933, keď Jiří Šujan píše do Přítomnosti, „že slovenský problém je zralý a že je nutno přistoupiti neprodleně k činu“ — prešli sme peklom i očistcom Božskej komédie. Zostáva raj. Slovo, milenka naša vyvolená, Beatrice, čaká na nás pri jeho bránach, aby nás odprevadila k sláve. A „beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, že zatvárate kráľovstvo nebeské pred ľuďmi, lebo vy nevchádzate doň a chcejúcich vojsť do neho neopúšťate.“ A beda i nám, že sme neposlúchli slová učiteľa svojho Filozofa Konštantína: „ženu mladosti svojej neprepusť, lebo ak ju znenávidiac prepustíš, pokryje nečestnosť žiadostivosti tvoje.“ Prepustili sme mladuchu; nestihnúc zložiť ani rúcha svadobného, utiekla s Gorazdom, svätým žiakom Filozofa, pred kráľom Svätoplukom do ďalekého Bulharska. Vdovec po duchu zostal národ slovenský, na vodu reč svoju písal, do vetra sial svoj um, kým družba z Uhrovca nenašiel preň po rokoch tisícich novú nevestu Slova: Poéziu sladkoústu. Rovno z hôr, rovno z lúk mu ju doviedol, skromnučkú a prostoduchú. Porodila mu a oddojčila Slovom svojím sladkým Janka Kráľa, tuláka podivného, Sama Chalupku, junáka statočného, Sládkoviča, mládenca ľúbezného. Potom ticho skonala.

Filozof, brat náš radostný, čítam knihu o Tvojom živote a opakujem si Tvoje Slová:

„Ak neistý hlas trúba vydá, kto sa prihotoví na vojnu? Tak i vy, jazykom ak zrozumiteľnej reči nevydáte, ako sa porozumieme hovorené? Lebo budete vo vzduch hovoriacimi. Veď toľko rodzajov rečí je na svete, a ani jedna z nich nie je bez hlasu. Ak nepoznám sily hlasu, budem hovoriacemu ku mne cudzincom a hovoriaci mne bude cudzincom.“ (Citované zo Životov slovanských apoštolov Cyrila a Metoda.)

Týmito slovami a inými hojnejšími zahanbil si ich a odišiel, nechajúc ich.

(1933)