ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Starosvetská komédia Ivana Stodolu)

V sobotu 22. januára mala v SND premiéru prvá a s najväčšou pravdepodobnosťou i jediná pôvodná hra tejto sezóny, Stodolova „starosvetská komédia“ Veľkomožní páni. Pochopiteľne, očakávali sme s veľkým záujmom predstavenie tohto nového diela dnes vlastne jediného vážneho slovenského dramatika. Predchádzajúca jeho tvorba budila v nás dôveru. Ivan Stodola má už za sebou sedem veselohier a dve drámy, z ktorých niekoľké vzbudili zaslúženú pozornosť i u českej kritiky. (Spomíname si najmä na vrelé prijatie Bačovej ženy J. Vodákom.) Dojem, ktorý v nás zanechalo predstavenie Veľkomožných pánov, nemožno však, bohužiaľ, nazvať ináč ako sklamaním. Oproti predošlým Stodolovým hrám je táto nová jeho komédia rozhodne krokom späť. Autor nebezpečne sa v nej priblížil naivne-primitívnemu žánru a naivne-primitívnej technike hier Palárikových. Nemožno rozhodnúť, či ho k tomu zviedla príbuznosť tematická, alebo či tak spravil zámerne, chcejúc vedome nadviazať na počiatky našej dramatickej tradície. Sme náchylní uveriť skôr tomu druhému, pretože u autora natoľko skúseného a oboznámeného s modernou divadelnou technikou nemôžeme predpokladať, že by si nebol uvedomil, aké vzdialené sú tieto počiatky a akú ťažkú úlohu berie na seba, keď sa rozhodol bezprostredne na ne nadviazať. Tri štvrte storočia leží medzi divadelnými hrami Jána Palárika a novou hrou Stodolovou. Pri sobotňajšom predstavení sa nám však zdalo, akoby medzi nimi neležalo viac ako tri štvrte roka. Nielen pre príbuznosť námetu, ale i — a hlavne — pre príbuznosť techniky a tendencie. Autor Veľkomožných pánov upozorňoval síce v interview, uverejnenom pred premiérou, na časovú tendenciu hry, no okrem niekoľkých málo výrazných narážok na rasizmus našli sme v nej takejto časovej tendencie veľmi málo. Zato našli sme tým viac celkom nečasovej tendencie vlasteneckej. Úplne podľa vzoru Palárikovho vytvorená je napr. postava mladého Pištu Bakhorovského, ktorého vlastenecká reč ku koncu hry je tak málo pripravená a tak slabo odôvodnená, že jej účinok vyznie trápne. A hádam ani Palárik nebol by použil také primitívne triky, ako použil Stodola, najmä pri výstupoch kasnára Maroša Kurču. (Hovorenie z rampy k obecenstvu, postranné monológy a pod.) Vôbec postava tohoto kasnára je z celého kusa najmenej výrazná. Jeho zásahy do deja, jeho úloha dea ex machina (najmä ku koncu hry) sú celkom konfúzne. Je naozaj celkom nepochopiteľné, že autor s takou veľkou divadelnou skúsenosťou a v kuse tak málo náročnom toľko ráz musel sa potknúť, tak ťažko musel zápasiť s javiskovou technikou a toľko skvelých príležitostí musel hodiť pod stôl.

Dej Veľkomožných pánov odohráva sa v polovici minulého storočia, v rokoch zrušenia poddanstva. V chudobnej zemianskej kúrii niekde v hornom Liptove žije osvietený pán Albín Brdárovský de Horné et Dolné Brdárovce so svojou ženou, výbojnou paňou Viktóriou a jediným synom Pištom. Celý majetok bakhorovský zaťažený je dlžobami a sekvestráciami. Pravda, tým nijako nesmie utrpieť škodu zemiansky honor. Z celého kusa najpodarenejšie sú práve scény, v ktorých príslušníci urodzeného stavu zemianskeho všelijakými viac-menej počestnými fígľami zachraňujú tento svoj honor. Tu je Stodola naozaj vtipný a vie vynachádzať situácie, ktoré znamenite charakterizujú bývalých hornouhorských sedmoslivkárov. (Duel Barnabáša Bakhorovského s Aristidom Khvostovitsom alebo hostina na počesť Bumbajczinszkého a iné.) Pánu Brdárovskému naskytne sa počas reštavrácie príležitosť, aby kandidoval na úrad vicišpánsky s nádejami, že tým šanuje svoje žalostné majetkové pomery. Urážkou svojho kasnára Maroša, príslušníka „krpčiarov“, t. j. najnižšej šľachty, vyprovokuje však tohto k protikandidatúre. (O tom sa však divák s „prekvapením" dozvie až na samom konci hry.) Nič nepomáhajú známe manévre uhorských volieb; krpčiari sú počtom silnejší a Maroš zjaví sa v poslednom výstupe vo vicišpánskom dolománe. A tu nastáva jeho úloha dea ex machina. Vysvitne, že herečka Alica, do ktorej je zaľúbený mladý Pišta Brdárovský, je jeho dcérou, že na úrad vicišpána kandidoval len preto, aby ho mohol prepustiť Pištovi, a pod. Slovom, dokonalý happy end podľa vzoru Palárika alebo Urbánka.

Hlavnú postavu hry, osvieteného pána Brdárovského, vytvoril Andrej Bagar, jeho ženu Viktóriu hrala Mária Sýkorová, jeho matku Oľga Borodáčová a syna dr. Jamnický. Kasnára Maroša hral Jozef Kello a jeho dcéru M. Bancíková. Vedľajšie postavy boli obsadené takto: Barnabáš Bakhorovský de Veľký Bachor — M. Beran, Viola, jeho žena — H. Meličková, Aristid Khvostovits de Chvosty et Ochlastice — M. Guttmann, Ageno Bumbajczinszky — J. Sýkora, jeho dcéra — L. Juričková, Monsieur Bouquet — J. Kováč atď. Herci snažili sa svorne zaistiť novej hre úspech. Treba vyzdvihnúť najmä výkon Bagarov, Guttmannov, Sýkorov i Kellov a Beranov. Najmenej vďačnú úlohu mal dr. Jamnický. Myslíme, že ani sám H. Irving, slávny anglický herec, nebol by z figúry mladého Pištu vytvoril postavu živú a presvedčivú. Réžia Janka Borodáča, zdá sa, priveľmi sa dala ovplyvniť zvučným menom autora a netrúfala si zasiahnuť prenikavejšie do jeho pochopenia hry. A na mnohých miestach nebolo by to bývalo na škodu.

(1938)