ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V predvečer 16. výročia Martinskej deklarácie, 29. októbra, vysielal rozhlas v Bratislave a odtiaľ všetky československé stanice rozhlasovú hru Ľudovít Štúr, ktorú napísal Ľudo Zúbek (v literatúre známy pod menom Vladimír Malina) a hudbu k nej komponoval Alexander Moyzes. Je to prvá historická rozhlasová hra slovenská a vôbec rozsahom najväčšia dosiaľ pre rozhlas napísaná slovenská vec. Keď sa autor hry Ľudo Zúbek rozhodol spracovať Štúra pre rozhlas, nevedel sa rozhodnúť — ako sám rozpráva — či má zachytiť celý Štúrov život alebo len určitý výsek. Pre rozhlasovú hru bol by sa lepšie hodil spôsob druhý, lebo takto mohla hra získať na svojej rozhlasovosti, keďže by bola ucelenejšia. Ale obsahove bolo by tu niečo chýbalo. Nebol by to predsa len Štúr celý. Rozvrhol si preto látku tak, aby v relácii bol zachytený Štúrov život v r. 1835 — 1856, t. j. až do Štúrovej smrti. Pravda, takto musel hru rozkúskovať na niekoľko obrazov, ktoré pôvodne mali byť spájané dovedna iba poéziou. Šlo mu predovšetkým o to, zdôrazniť najmarkantnejšiu črtu povahy Štúrovej: jeho veľkú lásku k slovenskému národu. Preto si dovolil aj malú odchýlku od historickej pravdy: Štúr nešťastne ľúbil Máriu Pospíšilovú, dcéru kníhkupca v Hradci Králové, ale ona jeho lásku neopätovala. V jeho poňatí sa Štúr sám zrieka lásky Máriinej, lebo sa chce celkom venovať službe vlasti. Ináč hlavným prameňom bol Zúbkovi skvelý Hurbanov životopis Ľ. Štúra, doplnený radom iných prameňov. Snahou jeho i Moyzesovou bolo oživiť v rozhlase peknoduchý zjav Štúrov a pripomenutím búrlivej minulosti nášho národa vliať do duší poslucháčov aj vieru v jeho budúcnosť.

O hudbe k tejto hre hovorí jej autor Alex. Moyzes, že nezasahuje spôsobom scénickej hudby do vlastnej hry, lebo je vlastne súbežným samostatným pásmom, doplňujúcim hru použitím citovaných básní Štúra samotného alebo jeho buditeľských druhov. Vlastnú hru začína Ouvertúra, ktorá v podobe klasickej formy uvádza poslucháča do veselej nálady študentov prichádzajúcich na štúdiá do Bratislavy. Ďalšie samostatné číslo v scéne Výlet na Devín priberá už sbor, ktorý slovami Štúrovými ospevuje veľkú slávu starobylého hradu. Nesie prostý názov Devín. Ďalej pokračujú dve melodrámy použitím Štúrových básní, sledované hudbou, nadväzujúcou na veľkú lásku dvoch mladých ľudí, ktorá stroskotá pre Štúrovu lásku k milovanému slovenskému národu, premáhajúcu lásku ľudskú. Scéna roku 1848 nesie názov Bije zvon slobody, kde básne Päsť oproti pästi od Ľ. Žellu a Bije zvon slobody od J. M. Hurbana povzbudzujú národ do boja za slobodu. Tu sa už prvý raz ozýva, že „… už Slovák vstáva!“ Na to nadväzuje i úplný citát „Nad Tatrou sa blýska“. Ďalšia časť, nadpísaná Pieseň o dereši, humorný spev to o vyhnaní obávaného nástroja bývalej perzekúcie, je štylizovaným popevkom v ľudovom tóne a jeho tri verše sú podané v obmenách. Záverečná časť Od smrti k zorám oplakáva smrť veľkého slovenského syna, ktorá prechádza do slávnostného spevu neustále stupňovaného a kde prorocké slová Štúrove veštia: „… bola noc, bude i deň Slovákov!“

Vysielanie rozhlasovej hry Zúbka a Alex. Moyzesa sme počúvali a môžeme povedať, že autori splnili obdivuhodne úlohu, ktorú si vytýčili. Rozhlasová hra je veľmi mladý umelecký výtvor, viazaný celkom zvláštnymi, novými a dosiaľ len veľmi zhruba známymi podmienkami. Jej výrazové prostriedky, dané jednak pomerne nízkou apercepčnou schopnosťou priemerného rozhlasového poslucháča, jednak zvláštnou (čisto akustickou) technikou, sú veľmi obmedzené. Preto je vysvetliteľné, že v rozhlasovej hre sa dosiaľ viacej experimentuje, ako tvorí. Tým väčšia je zásluha Zúbka a Moyzesa, že sa im v hre o Štúrovi podarilo podať skutočný umelecký výtvor, že udržali v hre od začiatku do konca nielen živý dramatický spád, ale i vysokú úroveň slovesnú a hudobnú.

(1934)