ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[8]

Začiatok noci. Jedenásť hodín.

Celý večer sedí tu ktosi za stolom a jednostaj myslí na istú udalosť, ktorá sa stala koncom zimy roku 1849 na fare v Košiciach.

Celý večer ktosi sa tu trápi a chce si onú udalosť predstaviť, sprítomniť ju a vidieť tak, akoby sa bola stala včera pred jeho očami. Pravda, nedarí sa mu to. Nič sa mu totiž nedarí tak, ako by chcel.

A nie je to ani udalosť dôležitá. Málokto dnes o nej vie, pretože nemala nijakého účinku na veci, ktoré sa potom stali v národe. Boh sám vie, prečo teda na ňu celý večer myslí a prečo pokladá za potrebné pochopiť dnes, po toľkých rokoch, celý jej priebeh vyvolať si pred očami celý jej dramatický spád.

Huk áut a tramvají, čo k nemu celý večer doliehal z ulice cez tenké steny bytu, pomaly tíchne. I dieťa, ktoré donedávna plakalo a dralo sa za svetlom, stíchlo a zaspalo. Len vedľa, v susednom byte, ktosi ešte hrá neznámu skladbu v molovej stupnici. A biela sadrová busta na knižnici žiari pritom z pološera matným, tajomným leskom.

Ten vedľa chvíľu hrá a chvíľu odpočíva. Kým hrá, stojí sadrová busta pokojne a žiari mäkkým, molovým leskom. Keď hráč odpočíva a ticho v izbe sa zaostruje, pristupuje busta bližšie, jej kontúry stvrdnú a jej oči dívajú sa na človeka za stolom s povýšeným, gánivým výrazom.

Po chvíli sa znova ozve hudba. Placho vzlietne a zakrúži okolo stien. Najprv zvoľna, potom čoraz rýchlejšie. Napokon krúži a krúži okolo hlavy ako netopier, ktorého nestačíte sledovať očami a ktorého sa dievčatá na dedine boja, pretože sa im môže zapliesť do vlasov a bude ich potom celú noc dláviť a cicať im krv.

To sú tie známe poviestky o vlkolakoch, ktorí sa milujú s pannami, sajú im krv a prinášajú im desivé a hriešne sny. A, pravda, ráno, keď sa také dievča zobudí, nájde na svojich panenských perách chrastu, ktorú jej vlkolak nechal na pamiatku.

Ach, ako pôsobivo a vieryhodne znejú dodnes tieto poviestky o vlkolakoch a netopieroch. Divíme sa, prečo sa už nestávajú a prečo časy, keď poviestky neboli poviestkami, ale najživšou skutočnosťou, nenávratne patria minulosti. Aký intenzívny a úprimný musel byť vtedy citový život ľudí. Ale možno, že sentimentálna ozvena týchto čias znie nám dosiaľ tak pôsobivo a vieryhodne len preto, že nikde nie je zachytená na gramofónovú platňu a že sa dostala do našich uší prostredníctvom osôb, ktoré nemali za lubom klamať nás a zvádzať k hriechu, ako to robia tí moderní pisári, čo zásobujú tlačiarne množstvom všelijakých nezmyslov, vedomých lží a neúprimností.

Nikdy by sme nemali dôverovať tomu, čo títo pisári hlásajú. Človek, ktorý sa zaoberá spisovaním, odprvoti a samým mechanizmom svojho remesla odsúdený je na pretvárku, na neúprimnosť, v najlepšom prípade na zaznačovanie poloprávd, a nikdy nie pravdy celej. Nikdy neplatilo nič z toho, čo vymyslel horúčkovitý mozog básnikov, a nikdy sa podľa toho nik nespravoval. Naše radosti a naše pochybnosti, naše sny a naše trvanie určovali odjakživa celkom iné veci.

Hľa, udalosť, ktorá nás celý večer zamestnávala, zaznačená je slovo za slovom v histórii. Ba je o nej i akási skromná literatúra, niekoľko poznámok pod čiarou a niekoľko narážok v nemnohých zapadnutých literárnych štúdiách. A predsa nikomu sa nepodarí priblížiť k nej srdcom a vidieť ju holú, ako sa v skutočnosti stala.

Najviac musí každého pri podobnom márnom pokuse pomýliť, pravda, busta, ktorá teraz, keď hráč na čele v susednom byte celkom stíchol, vzala na seba definitívne gánivý výzor a tisne povýšené bradu do goliera. Dve slovká, ktoré kedysi odzneli z tých v sadre odliatych úst a ktoré zaznačil J. M. Hurban v prvom ročníku Slovenských pohľadov, brnia výstražne v ušiach:

— Mit akar?

Týmto „mit akar“, vlastne len tým brnivým „r“ na konci, zastavil bol Ľudovít Štúr maďarských študentov, ktorí mali chuť do bitky.

— Mit akar? — pýta sa znova busta na knižnici a „r“ na konci druhého slova znie práve tak výstražne „brnivo“ ako pred storočím.

Skláňaš odovzdane hlavu nad starý ročník Slovenských pohľadov (1912) a poslušne hľadáš tam na strane 114 len to, čo je vytlačené:

—… sedel som pri večeri, keď mi zvestoval mládenec, že akýsi pán na bielom koni stojí u vrát a žiada si hovoriť so mnou. „Či to nebude Štúr?“ pomyslím si a bežím. Ale noc bola taká tmavá, že ničoho nemohol som rozoznať. Len toľko som vybadal, že jazdci sú dvaja a že stojí okolo nich viac ľudí.

„Jonáš! Či ma nepoznáš?“ ozve sa známy mne dobre hlas.

„Nemám šťastia,“ odpovedám s úzkosťou. Lebo obkľučujúcich Štúra ľudí držal som za košických prezvedačov, ktorí prišli vidieť, aké bude naše stretnutie a vítanie.

Štúr vysloví svoje meno a žiada odo mňa hospodu.

„To, reku, musíš pýtať od farára. Ja nie pán v dome.“

Ináč som odpovedať nemohol, a predsa Štúr cítil sa tým náramne obrazeným. Ani ruky mi nepodal, keď skočil zo svojho sivka, ale tázal sa strmo: „Kde ten farár?“

Vybehne s veľkým hrmotom šable hore schodmi… (tu sú tri bodky. A počujete — tam, kde sú tri bodky — štrngot šable, ktorá naráža na hrany schodov.)

Plebán, ktorý by za svet nebol vzal slovenského slova do nemeckej svojej papule, táže sa latinsky, nemecky, maďarsky, čo chce? Ale môj Štúr (tak napísal Jonáš Záborský, činiac pokánie a účtujúc s týmto výstupom: môj Štúr…), môj Štúr vždy len slovensky a prechádza sa po chyži s pohvizdovaním (vskutku: prechádza sa po chyži s pohvizdovaním), takže pán plebán musel zavolať tlmočníka…

Ale žiadosť Štúrovu vyplnil. Kázal mu otvoriť hosťovskú chyžku, a to práve o bok mojej, takže nás len tenučká stena delila. (Všetko, čo tu podčiarkujem, vrýva sa nevymazateľne do pamäti. Nie pre archaickú skladbu slov, ale pre dravý spád, ktorým sa tu kopí jedna dramatická situácia na druhú a ktorým sa nenávratne završuje tragický osud Jonáša Záborského.)

Čo ďalej nasledovalo, podané je veľmi zastrene a neurčito: Záborský neopovážil sa vojsť k Štúrovi alebo zaklopať aspoň na tenučkú stenu, ktorá ich delila. Striehol len (nešťastník) ako previnilec, kedy Štúr vyjde na ambit, a vkývnul ho potom okolo polnoci do svojej chyže.

A tu, keby ste čakali podrobný opis vyvrcholenia tohto dramatického stretnutia, nasledujú už len dve-tri pridusené vety: „… vysvetlil som mu svoju chladnosť, ale to ho neudobrilo. Hovoril prez zuby, v tóne nie dôvernom. Jednako vymenili sme vospolok myšlienky naše, hoc sme oba zostali pri svojom…“ (Nové tri body. Ale ako tamtie boli určité, až vám štrngot šable zvonil v ušiach, tak sú tieto nejasné, plné dusivého napätia a tajomstva, ktoré bolo vzaté do hrobu.)

A práve o to ide, čo bolo zamlčané týmito troma bodkami! Práve to krúži neodbytne okolo hlavy človeka, sediaceho druhý večer za stolom a trudiaceho sa nad „vlastným“ životopisom Jonáša Záborského. („Trudiť sa“, „trudovina“ sú obľúbené termíny Záborského).

Ach, nie! Neobviňujem literárnu históriu, a najmä nie Jozefa Škultétyho, ktorý vo svojej všetko prevyšujúcej dobrodušnosti taktne napísal do poznámky k Záborského životopisu:

„A nešťastie! Košický večer, v ktorý — pre Záborského nenadále — po prvý raz videli sa pratelia^[9] z Hally, starší Záborský a viac než o pol štvrta roka mladší Štúr… Štúr zanevrel na každého zo svojich priateľov, ktorý roku 1848 nešiel „za národ bojovať“,^[10] a Jonáš Záborský v tom boji v Košiciach Štúra nechcel ani poznať. Ale to zavinil Štúr. Z lomozu, z cesty, obstúpený svojimi, hotový mrieť v protivenstvách, Štúr videl veci po svojom. V Košiciach, pokorných v prítomnosti cisárskeho vojska, zastal pred farou a dal si vyvolať kaplána Záborského, že sa zvítajú. Jonáš Záborský…“

Ach, nie! Neobviňujem literárnu históriu. Človek, ktorý toto napísal, mal iste opravdivý a vrelý pomer k onej udalosti, ktorá sa stala roku merudeviateho na košickej fare. Nemôžem ani vypovedať, ako hlboko dotýkajú sa ma predošlé poctivo rozvážené a jasnovidné vety. Každý punktík je v nich na svojom mieste a každé slovo odôvodnené poctivou úvahou a dlhým štúdiom.

„A nešťastie! Košický večer…“ Hľa, hneď prvá veta toho odseku nesie v sebe hlboké precítenie celej udalosti. „A nešťastie!“ zvolal Jozef Škultéty. A potom, iste po tuhom boji, píše: „Štúr zavinil.“ Tieto dve slovká boli draho vykúpené a v ďalšom bolo treba napísať celý dlhočizný odsek, aby sa ich účinok zmiernil a vysvetlil. Ale práve toto dlhé vysvetľovanie (SP 1912, 179 a 180), toto taktné zahládzanie každého osobného konfliktu, ktorým bola ohrozená vec vyššia, pospolitá, mohlo by dnes vystať z moderných štúdií o literatúre. Minulosť naša, takto pričesaná starostlivou rukou strážcov jej nepoškvrnenosti, čudne kontrastuje s nehanblivou a smelo sa za úspechmi ženúcou prítomnosťou. Výčitky slávnostných rečníkov, že strácame kontakt s touto čudnou a večne panenskou svojou minulosťou, že sa spreneverujeme odkazu otcov atď., sú, napodiv, pravdivé. Ale iba preto, že je naozaj ťažko byť verným niečomu takému šedivému a beznádejne fádnemu, ako je naša minulosť v čítankových predstavách slávnostných rečníkov. Je to minulosť bez chýb a slabostí, zaľudnená nedokrvnými indivíduami neuveriteľne jednotvárnych charakterov. Možno na túto uniformitu charakterov, ako ju videli starší naši literárni historici, pôsobili vplyvy taineovské, ktoré nepokladali za potrebné zdržiavať sa pri veciach takých „podružných“, ako je individualita umelcova (celkom iste pôsobili tieto vplyvy u Vlčka), no najmä pôsobila tu iste potreba mať v predstave o minulosti „čistý štít“, od ktorého odrážali by sa snahy maďarizátorov a skutky renegátov ako podlé a hlboko nemravné.

Ale takto vykonštruovaná predstava o našej minulosti je dnes anachronizmom, dávno nepostačujúcim obsiahnuť našu prítomnosť a naše nádeje do budúcnosti. Je to ako topánka, z ktorej sme dávno vyrástli a ktorá nás tlačí zo všetkých strán. A nevyliečime sa z večných otlakov a z nepôsobivých fráz slávnostných rečníkov, kým sa nezbavíme fikcie, ktorú sme zdedili po otcoch. Netreba zvláštnej odvahy, aby sme priblížili svojim dnešným pochopom ľudskú osobnosť Štúrovu, Hurbanovu, Hodžovu. Nemusíme pritom azda ani použiť módnych metód psychoanalýzy či štrukturalizmu. Postačí metóda úprimnosti. Pri dnešných svojich možnostiach a prostriedkoch môžeme sa bez nehody zriecť niekoľkých zastaralých mier a niekoľkých meravých fráz.

Prečo by dnes mladý a dychtivý literárny historik nemohol napísať, že Záborský bol oportunista, že Štúr mal v povahe črtu márnomyseľnosti a Hurban že sa celý život klamal v svojom literárnom talente? Ich postavy by sa tým zľudštili, prehriali, prekrvili a nášmu vnímaniu otvorili by sa celkom nové cesty pre radostné pochopenie ich diela.

Hneď napr. Záborský… Na prvý pohľad je jasné, že to bol človek oportúnny (to nevylučuje, že ako Slovák nikdy nezakolísal), nesmierne ctibažný, ale ustavične prenasledovaný nezdarom a sklamaním. Z toho potom zatrpknutý, popudlivý a večne nedôverčivý. Jozef Škultéty napísal, že nebola to zbabelosť, keď Záborský tej zimy zaprel Štúra ako Peter Krista. Dobre. Ale potom muselo by to byť ešte niečo horšieho: zrada. Lenže i proti obhajobe Škultétyho bola to len zbabelosť, obyčajná ľudská zbabelosť, chvíľkový strach o vlastnú kožu. Sám Záborský priznáva sa k tomu úprimne:

„Nemám šťastia,“ odpovedám s úzkosťou. Na otázku Štúrovu: „Jonáš, či ma nepoznáš?“

Teda úzkosť, strach a z toho zbabelé zaprenie druha.

Bohužiaľ, doprevratoví naši spisovatelia sústavne museli potláčať vlastnú individualitu v svojej tvorbe. Chápať a dať sa unášať v plnej miere ich dielom mohli len ich súčasníci. My ich v tom nemôžeme nasledovať prosto preto, lebo nás už nedlávi to, proti čomu bojovali. Ale môžeme sa k tomu dielu priblížiť cez prizmy osobnosti jeho autora. Postavme si pred oči Záborského, aký v skutočnosti bol, a vzápätí odpadne z jeho diela všetko, čo bolo napísané z časovej zbrklosti. Zostane len zdravý a neobyčajne šťavnatý stržeň, do ktorého si ešte s chuťou zahryzneš. Pochopíš, že v iných pomeroch bol by zo Záborského vyrástol autor takého nadčasového dosahu, ako je Rabelais alebo Swift. U nás a v tie časy sploštil ho však z jednej strany Bachov policajný absolutizmus, z druhej strany zas Štúrov upriamený romantizmus v podivného, vlastnou silou sa zadúšajúceho, sputnaného zákrska. Celý život bil tento čudák mohutnými krídlami svojho ducha do klietky priveľmi tesnej pre slobodný rozlet. Celý život sa tvrdošijne „trudil“ v márnom snažení umknúť raz Štúrovmu romantizmu (nik dosiaľ neukázal na to, že J. Z. bol naším prvým realistom, opravdivejším ako Kalinčiak i Kukučín), raz Bachovmu absolutizmu, aby napokon v predhovore k svojim nikdy nevytlačeným rukopisom napísal: „Mne sa tej radosti na staré dni dostalo, že sa mi chlapci škľabia, vysmievajúc, čo ani nečítali.“ Dielo jeho neprečítalo dovedna a do dnešných čias hádam ani dvadsať ľudí. Istotne hlavne preto, že na zastrčenej župčianskej fare nenašiel si — alebo hádam lepšie: neodvážil sa nájsť si lepší vzor pre svoj dravý satirický talent ako Vergilia, Klopstocka, Tassa, Ariosta a — Hollého. Môžete sa nad tým zasmiať. Ale je to jedna z najväčších tragédií v našej literatúre.

Duchov kongeniálnych, Swifta, Rabelaisa, Cervantesa, ktorí ho mohli vyviesť zo slepej uličky, sotva vôbec poznal. Aspoň v svojej autobiografickej rozprave „Básnici“ ani slovkom sa o nich nezmieňuje. Aká irónia osudu, aký zastrčený kút Európy hostil tohto najväčšieho dravca našej literatúry. Aby tam lovil myši, plazy a žaby…

*

Čítam znova, čo som napísal, a myslím si, že je to nie celkom to, čo som pôvodne chcel. Patrilo by sa azda zmierniť na mnohých miestach tón a najmä by sa patrilo vrátiť sa k udalosti košickej a pokúsiť sa postaviť ju na scénu dnešných pochopov a potrieb. Ale podarilo by sa to len citlivému a obratnému dramatikovi, čo sa vyzná v technike divadelných trikov. Sám nechcem už nič meniť na svedectve, ktoré som tu zložil o tejto prebdenej noci. Dobre viem, že je neúplné, dobre tiež viem, že ani jeden z účastníkov dnešnej schôdzky neodhalil sa mi celý. Ale viem i to, že busta jedného z nich, Ľudovítova, žiari v túto chvíľu oveľa prívetivejšie, ako žiarila na začiatku.

(1937)