ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Československý rozhlas chystá sa privítať v najbližších dňoch svojho miliónteho koncesionára. Keď povážime, že na každú rozhlasovú koncesiu pripadajú traja až štyria poslucháči, značí to, že poslucháčov rozhlasu je dnes v Republike tri až štyri milióny. A keď povážime ďalej, že počet obyvateľov Republiky vo veku nad 14 rokov je okrúhle 11 miliónov, značí to, že každý tretí-štvrtý z týchto obyvateľov je poslucháčom rozhlasu.

Tieto čísla platia ako priemer pre celú Republiku. Na Slovensku sú pomery trochu nepriaznivejšie. Podobným postupom ako vyššie dospeli by sme k výsledku, podľa ktorého je tu len každý siedmy až deviaty obyvateľ vyše štrnásťročný pravidelným poslucháčom rozhlasu. No i tak predstavuje dnes rozhlas na Slovensku jedného z najmocnejších kultúrnych činiteľov.

Stálo by za to skúmať, ako rozhlas túto kultúrnu moc využíva. A stálo by za to skúmať to dopodrobna, lebo ako každý nový podnik, ktorý sa za krátky čas rozrástol do obrovských rozmerov, i rozhlas nestihol ešte využitkovať a zorganizovať všetky možnosti, ktoré má k dispozícii. Tak by sa tu na prvom mieste naskytoval celý komplex otázok, súvisiacich s programom rozhlasu. Napr. otázka rozhlasovej formy, otázka aktuality v rozhlase, otázka voľnosti prejavu rozhlasom, otázka tzv. simultánneho rozhlasu, ktorá je u nás mimoriadne komplikovaná atď. Ďalej by tu bol celý rad otázok technického rázu (napr. rozhlas a elektrizácia nášho vidieka), celý rad otázok kultúrnopolitických (rozhlas menšinový, propagácia myšlienky štátnosti, demokracie a československej jednoty) a iné. Takto súborne však nebol, žiaľ, doteraz význam rozhlasu nikde zhodnotený.

Chceli by sme si na tomto mieste všimnúť aspoň jednej z tohoto komplexu otázok, otázky ľudovýchovy rozhlasom.

Ľudová výchova je dnes zrejme v ťažkej kríze. Pominuli sa časy, keď sa táto výchova konala u nás z nadšenia, osobného idealizmu a presvedčenia, a nastali časy, keď sa ona koná z úradnej povinnosti. „Priatelia slovenského ľudu“, ktorí koncom minulého storočia v duchu poučení Masarykových začali v Martine vydávať „Zábavné a poučné knižky“ pre pospolitý ľud, ktorí písali „Ľudové zdravovedy“, prekladali drobné spisy Tolstého, zakladali gazdovské družstvá, peňažné ústavy a ľudové knižnice, organizovali protialkoholické hnutie, títo skutoční priatelia ľudu dnes pomaly vymierajú. Na ich miesto nastúpili ľudia, ktorí v ľudovýchove často pracujú len z donútenia, z povinnosti, pretože im tak nakazuje nadriadený úrad. Ľudovýchovných pracovníkov ušľachtilého typu hlasistického, typu spolupracovníkov Salvových, Blahových, Lichardových, Radlinského dnes už skoro niet. Máme síce miesto nich dosť oficiálnych ľudovýchovných korporácií, no práve že tieto korporácie sú oficiálne, je ich činnosť často zbyrokratizovaná, nepružná a — najmä nekoná sa táto činnosť z lásky, ale ako mrzutá povinnosť. Na tom sa dá ťažko čo zmeniť: úradné prostredie je pre lásku k blížnemu veľmi neplodnou pôdou. No dalo by sa iste mnoho zmeniť v zastaralých prostriedkoch našej ľudovýchovy.

Naše osvetové korporácie pracujú dnes zhruba tými istými prostriedkami, ako pracovali pred polstoročím: usporadujú prednášky po mestách a dedinách. Možnosti, ktoré tu poskytuje film a najmä rozhlas, nie sú ešte ani zďaleka využité. A predsa — možno si už dnes bez veľkého prepínania fantázie predstaviť rad špeciálnych autobusov, ktoré denne vychádzajú z osvetového ústredia do všetkých kútov našej vlasti a prostredníctvom filmovej premietacej aparatúry rozširujú osvetu v najnázornejšej a najúčinnejšej forme. No ešte veľkorysejšie ako prostredníctvom filmu bolo by možné zmodernizovať našu ľudovýchovu prostredníctvom rozhlasu. A čo je najdôležitejšie: toto zmodernizovanie prostredníctvom rozhlasu bolo by možné uskutočniť hneď a bez veľkých finančných nákladov.

Zo strany rozhlasu nebolo by tu nijakých ťažkostí technických ani programových. Slovensko je dnes pokryté skoro dokonale vlnami našich rozhlasových staníc, takže príjem programu je skoro vo všetkých krajoch dobrý i na aparáty lacné, ľudové. Programovému vedeniu rozhlasu by zas nerobilo nijaké ťažkosti zorganizovanie vzorného ľudovýchovného programu. Rozhlas má k dispozícii najlepších odborníkov. Ich práce môže dramaturgicky vhodne upraviť, dať im účinnú, nevtieravú formu v scénach, dialógoch a pod., ktoré môžu predniesť pred mikrofónom najlepší herci z povolania.

Čo by mohlo robiť ťažkosti pri ľudovýchove rozhlasom, je len organizácia posluchu. Na Slovensku je síce vyše 100.000 rozhlasových koncesionárov, ale práve v tých vrstvách, ku ktorým by sa rozhlas svojím ľudovýchovným programom obracal, je ich najmenej. Je teda jediným problémom otázka, ako preniknúť k tým, čo dosiaľ rozhlasové aparáty nemajú. Že ich nemajú preto, lebo si ich nemôžu kúpiť, je jasné. No čakať, kým si ich budú môcť kúpiť, bolo by veľmi zdĺhavé. Jediná schopná cesta bola by v uzákonení verejného posluchu. Zákon predpisuje, že v každej obci musí byť verejná knižnica. Tak isto mal by zákon predpísať, že v každej obci (aspoň na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi) má byť verejný rozhlasový prijímač. Je priam štátnym záujmom, aby publicita rozhlasu na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi bola čo najvyššia.

Mala by sa nájsť politická strana, ktorá by si tento program osvojila a predložila ho parlamentu. Vykonala by skutok ďalekého dosahu. Nielen že by sa nesmierne obľahčilo všetkým ľudovýchovným korporáciám, ale ušetrilo by sa i na peňažitých výdavkoch, ktorými štát tieto korporácie podporuje. A hlavne: celá ľudovýchovná činnosť by sa usmernila, rozvinula a prehĺbila. Podobnému zákonu nestojí v ceste vlastne nič len obava, že by jeho uskutočnenie malo za následok zvoľnenie prírastku nových koncesionárov. No táto obava je celkom bezpodstatná. Ten, kto si môže kúpiť vlastný aparát, iste by sa neuspokojil s programom, určeným pre verejný posluch a nevzdal by sa pohodlia počúvať rozhlas doma.

Nakoniec stojí ešte azda za pripomenutie, že rozhlas už vyše dvoch rokov zostavuje programy určené na takýto verejný posluch. Vysielali napr. osobitný ľudovýchovný cyklus „Zdravé dieťa — naša budúcnosť“, cyklus pre činovníkov CPO a práve v tieto dni sa začína nový cyklus pre komunálnych pracovníkov, nazvaný „Čo môžete spraviť pre svoju obec?“. Úspechy týchto cyklov boli často prekvapujúce, hoci organizácia ich posluchu bola dosiaľ viac-menej len improvizovaná.

(1937)