ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zdá sa, že tejto sezóny nedožijeme sa už veľkej udalosti ani prekvapenia na scéne Slovenského národného divadla. Od svojho návratu z Košíc, teda za celé tri týždne, zmohla sa slovenská činohra len na jednu premiéru, a i to na premiéru hry, ktorá vopred bola odsúdená na neúspech. Szaniawskeho hra Advokát a ruže je typická komorná dráma, veľmi tlmeno ladená, komponovaná v poltónoch, náznakoch, poetických metaforách, ktoré nijako nemôžu zapôsobiť na obecenstvo, privyknuté, aby sa mu všetko dávalo po lopate. Dramatické konflikty sú v nej len naznačené, skôr ich len tušíš, ako vnímaš, a práve keď čakáš, že už-už sa vyostria a vybuchnú naplno, zastrie autor nežným, lyrickým zvratom pripravenú situáciu a opona potichu, nenápadne zakryje scénu. Tušíš len, že hra ešte pokračuje, ale treba veľmi intímneho priľnutia k jej poetickému deju, aby si vypátral, kde a ako. Hlavnú postavu advokáta, ktorý sa na vrcholci svojej kariéry uťahuje na odpočinok, aby pestoval ruže a v tichej zhode s ich nežnou krásou hľadal zmierenie so sebou a so svetom, vytvoril Ján Sýkora. Istotne dobre pochopil svoju úlohu, zahral ju v tichej molovej stupnici, s clivou rezignáciou a veľmi vkusne. Lenže práve tu ukázala sa nesúcosť tejto hry pre veľké divadlo: najpoetickejším častiam (hru dobre preložil M. Stano) nedalo sa ďalej od javiska prosto rozumieť, pretože, ak nemala byť narušená konštrukcia celej hry, museli byť prednesené stlmeným, tichým hlasom. Réžia dr. Jamnického nemohla tu nič zachrániť a tak isto musela sa podrobiť štruktúre hry. V malom, komornom divadle mohla hra mať vskutku zaslúžený úspech. Ako ho i mala vo Varšave, kde dosiahla vari až päťdesiat repríz.

Z repertoáru českej činohry nemôžeme v tomto referáte nespomenúť Čapkovu Bielu nemoc, ktorá mala v Bratislave premiéru týždeň po premiére pražskej a hrala sa potom denne celý týždeň, kým len český súbor neodišiel do Košíc. Mohla sa hrať ešte i ďalej, pretože ostatné predstavenie bolo vypredané rovnako ako prvé. Úspech bol teda i v Bratislave dokonalý. Istotne i zásluhou režiséra (Šulca) a hercov (Budský ako dr. Galén, Tihelka ako Maršal, Želenský ako dr. Sigelius), ktorí skutočne podali v hre svoje vrcholné výkony. Údajne celé bratislavské predstavenie vyznelo ešte pôsobivejšie ako predstavenie pražské. Nechceme prísť do záplavy kritík a referátov o tejto hre so svojou troškou len z povinnosti. Žiada sa nám povedať čosi zásadného. Zdá sa nám totiž, že kým jedna časť pražskej kritiky leží pred Čapkom v zbožnom údive skoro na bruchu, zatiaľ druhá časť vidí v ňom skoro vlastizradcu. Z týchto stanovísk posudzujú potom i jeho najnovšie dielo. Jedným zdá sa hra bohvieaká odvážna, bohvieakej umeleckej nosnosti, druhým zas je ona provokáciou, dráždením Hitlera a pod. Nám zdá sa nová Čapkova hra obyčajným pamfletom, zručne skomponovaným, ale postaveným na lživom a falošnom motíve. V čom je ten motív? V tom, že v svete vypukne záhadná nová epidémia, ktorá hrozí zahubiť celé ľudstvo. Nájde sa však predmestský lekár, ľudomil, humanista, ktorý objaví proti nemoci účinný liek, ale nechce ho vyzradiť, iba pod podmienkou, že národy zastavia zbrojenie a prípravy na vojnu. Akútne a skutočné nebezpečenstvo vojny zažehnáva teda autor neskutočným, fingovaným prostriedkom. Naozaj sa divíte, ako sa na to môžu ľudia so záujmom dívať. Celý základ hry je zrejme falošný, nemôžeme sa predsa spoliehať, že nás z dnešných úzkostí vyvedie nejaký dr. Galén. Nemôžeme sa brániť proti bombám a tankom chimérami, blúznením o bielej chorobe, ktorá celé to budúce šialenstvo zastaví. Autor nám zrejme sype piesok do očí, jeho hra odvádza našu pozornosť a ostražitosť od vecí skutočných na pole fantázie a nezmyslov. A toto je slabina hry. Toto z nej robí efemérny pamflet, ktorý z nadčasového hľadiska stráca akúkoľvek cenu.

Po tomto všetkom najradostnejšou udalosťou divadelného života v mesiaci februári zostáva vystúpenie víťazov slovenských ochotníckych divadelných závodov na scéne SND. Stalo sa tak v sobotu 13. t. m. A je dobrým zvykom, že sa tak stáva v ostatné časy každý rok. Nemôžeme, pravda, porovnávať výkony ochotníkov s výkonmi profesionálov, no jednako zdá sa nám, že budúcnosť slovenského divadelníctva patrí ešte vždy skôr ochotníkom ako profesionálom. Tu, medzi ochotníkmi, možno totiž pozorovať aspoň vývin, rast, zatiaľ čo na scéne profesionálnej nedajbože sa pohnúť z miesta. Tohto roku dostal sa do Bratislavy predovšetkým Spevokol z Turč. Sv. Martina (víťaz v skupine mestských pokročilých krúžkov a držiteľ memoriálu slovenského ochotníctva za rok 1937), ktorý zahral ukážku z Gogoľovho Revízora. Z mestských začiatočníckych krúžkov predstavil sa v Bratislave divadelný krúžok miestneho odboru Matice slovenskej z Brezna nad Hronom ukážkou z Tajovského Smrti Ďurka Langsfelda. Zo skupiny dedinských začiatočníckych krúžkov videli sme víťaza: Združenie katolíckej mládeže zo Sliačov v Liptove. Predstavenie bolo vypredané a výkony ochotníkov obecenstvom vďačne prijaté.

(1937)