ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Boh sám vie, čomu možno ďakovať, že slovenská literatúra je dnes taká plodná na debuty mladých básnikov (7 knižiek, ktorých si práve všímame, nevyčerpáva celú tohoročnú úrodu, chýbajú Ľ. Ondrejov, E. Riečanský atď.). 16 — 20-roční mládenci a panny písali, pravda, verše odjakživa. Ale skrývali sa s nimi po kútoch, najviac ak sa osmelili, červenajúc sa a ospravedlňujúc, prečítať ich svojej vyvolenej.

Svetobôľ, pocit nepochopenia a strojený cynizmus sú známe náležitosti pubertálneho vývinu. Čítanie mayoviek, dobrodružné potulky za vtáčími hniezdami, ustúpili do pozadia pred novým svetom pohlavia a pred vyššími záujmami o politiku, náboženstvo atď. Vyrovnať sa s prívalom nových pojmov a problémov spôsobí, pravda, veľa trápenia mladému srdcu. Hltá a kmáše sa všetko, čo príde pod ruku, snaží sa usporiadať a prispôsobiť množstvá záhad svojmu panenskému svetu. Každú chvíľu púšťa sa do nových zrážok tu s bohom, tu s mystériom života, tu s komunizmom, najmä však so ženou. Vrhá sa celý do víru života, búši hlavou do kamenných múrov, aby nakoniec zbadal, že nestačí dobojovať ani jeden z týchto bojov, že je slabý a neskúsený.

Ťažko je, pravda, priznať si slabosť. Pohodlnejšie je vyhovoriť sa na nepochopenie, „sčernať nenávisťou“, pohrúžiť sa do vaty svetobôľu a napísať o tom báseň. Akokoľvek neúprimnú, nič nevysvetľujúcu, ničím nezaplatenú, jednak len báseň. Akéže mystérium života, keď sa to dá odbaviť v básni jediným riadkom:

To nič, že tomu nikto nerozumie, že ten „čas“ je tam len preto, lebo v predošlom riadku bolo „hlas“. Hlavné je, že riešenie záhady bytia je odsunuté, ak nie raz navždy vybavené týmto šlendriánstvom.

Básne sa píšu alebo z nadmiery sily, alebo z jej nedostatku. Buďto je umelcova duša tak preplnená nadosobnými zážitkami, že je mu nevyhnutnou potrebou zvestovať ich davu a hľadá formu, ktorá by svojou afinitou k všeobecnému iracionálnemu cíteniu masy pôsobila dojmom príbuznosti a ktorá by si touto príbuznosťou vynucovala akceptáciu myšlienok a pocitov básnikových. Alebo je duša básnikova taká prázdna, že nútenými a cudzorodými štepnicami z cudzích záhrad snaží sa ju zaplniť a zbaviť sa tak známeho horror vacui.

Kazimír Bezek k svojej knižke priložil výzvu k „váženému čitateľovi“, v ktorej píše: „Rodina, boh, diaľka, stretnutie sa so ženou a domov sú jej (totiž knižky) ľudským obsahom, tak ako sa ním zaplňovala moja duša, zrodená k životu.“ Autor teda cítil potrebu zaplniť svoju dušu, azda je aj presvedčený, že toto zaplňovanie odohralo sa v ňom v takej forme a tým istým obsahom, ako o tom básni v zbierke pred jej napísaním. Ale čitateľ sa presvedčí o opaku: v celej knižke nachádza iba ojedinelé zrnká úprimných a skutočne autorovi vlastných myšlienok a zvratov. Ostatok sú známe, mnoho ráz počuté, veľmi už ošúchané reči, povedané známou, mnoho ráz zneužitou formou. To je prirodzené; v dvadsiatich či v dvaadvadsiatich rokoch vlastní človek takú skromnú zásobu originálnych hodnotných a pôsobivých myšlienok, štýlových efektov a mravných zásad (za ktoré mohol by sa postaviť celou svojou osobnosťou), že by to vystačilo sotva na jednu poriadnu báseň, nieto na celú — hoci štyridsaťstranovú — zbierku básní. Kto cíti, že má čo povedať a chce to povedať básnicky, nech píše verše — ale nech pamätá, že z púhych začiatkov tohoto písania neradno robiť hneď knižku. Nekritická netrpezlivosť sa na lyrickej zbierke veľmi pomstí. Je síce pravda, že najsugestívnejšia lyrika rodí sa obyčajne v tom veku, keď je ešte básnik plný údivu nad všetkým, lenže to už musí byť bezpečný talent. Zázračných detí, akým bol Artur Rimbaud, rodí sa málo.

Nazývať milú „madonou“, písať o „jarnom pele mladých liet“, o „cestách bez konca“, o „dievčati ako kvet“, o „srdci primknutom k rtu“, o „očiach ohnivých“, o „srdci, ktoré horí“ atď. atď. (citujem všetko zo zbierky K. Bezeka), to je už na dnešný vývin v poézii prichudobné. Metafóry, ktoré prešli už do novinárskeho žargónu a ani tam už nepôsobia. Inak Bezek je sympatický aspoň tým, že v zbierke nikoho nenávidí, nehrozí a nepreklína, že vinu za svoju slabosť nekydá na druhého.

Tomuto poslaniu zasvätil svoj debut Fraňo Kráľ. Na obálke sú kanóny z krížnika Potemkina a na titulnom liste nemožná reprodukcia akejsi filmovej herečky (alebo to má byť sám autor?). Rozhodni, človeče hriešny, ako to patrí dovedna. A v zbierke 24 zúfalých, čiernych, nenávistných básní. Z nich 5 o tuberkulóze, 3 o smrti, ostatné o noci, beznádeji, zime, o večere a podvečere, o búrke, väzení, nenávisti, smútku, krvi atď. Nič svetlého, ani zbla nádeje a hlavne, ani trocha odvahy postarať sa, aby to bolo raz lepšie, aby ich už toľko neumieralo na tbc.

ospravedlňuje autor v poslednej básni svoj smútok, nie však svoju rezignáciu. Hej, pamätáme sa na Wolkera, ale Wolker vedel byť i pozitivistom.

Inak Kráľovi nemožno vyčítať afektáciu. Jeho nenávisť sveta je presvedčivá. Má možno i príčinu nenávidieť. Otázka je iba, či táto nenávisť musí byť vyslovená v básni. Skôr by sa hodila na servírovanie v komunistickom časopise. Báseň, myslíme, predsa len vyžaduje trochu úcty k slovu. A ak je správna definícia Ozenfantova: „Poézia je umenie vyvolať cítenie, idey a pocity zaobchádzaním so slovami,“ na rozdiel od prózy využíva do značnej miery kritického rytmu, eliptických obratov, hudobnosti slova. Všetky prostriedky sú dobré, akže je nimi vyvolané, vznešené pohnutie. Vznešené pohnutie či povznesenie je Ozenfantovi základnou podmienkou všetkých odvetví umeleckej tvorby. A túto conditio sine qua non postrádajú básne Kráľove. Dobre, keď nás už nechce povzniesť „veselou krásou“, mal by v nás aspoň zažať vznešené bojovné nadšenie za pravdu tých bedárov alebo prinajmenšom vyvolať aspoň iskru súcitu. Kráľ je však schopný — a zaryte sa toho pridŕža — zabiť jediným riadkom akékoľvek pohnutie. Napríklad v básni Beznádej:

drastickým nevkusom zničí každý účin básne. Nehovoriac o riadkoch tejto nemožnej tautológie:

Báseň je predsa len trochu delikátnejšia vec, než aby zniesla každú triviálnosť.

Ale pri všetkých týchto nedostatkoch nemožno o Kráľovi neuznať, že má čo povedať. O ňom neplatí ten predpoklad falošnej básnickej tvorby o prázdnote duše. A vedel by iste nájsť i spôsob, akým to povedať, keby netrpel manierou silných slov a premrštenou pózou nenávistného trpiteľa. Obrazove sú jeho básne dostatočne bohaté, aby bolo možné veriť, že ide skutočne o talent, schopný rozvoja pri troške svedomitosti a starosti o formovú hladkosť a slovnú jemnosť.

Hečko je druhý a posledný z týchto siedmich, s ktorým azda môžu rátať budúci literárni historici. Na rozdiel od všetkých ostatných on jediný neoplýva velikášskymi gestami. Naopak, skôr sa mu ich nedostáva. Časté opakovanie tých istých zvratov a obrazov aspoň svedčí o tom. Brázda je napríklad v celej knihe aspoň sedem ráz samodruhá. Alebo porovnaj verše na strane 13 a 18:

Raz pohltí brata, raz otca, ale inak je to tá istá voda, tá istá plť, to isté kärovanie.

Celá Hečkova zbierka venovaná je tragickému pocitu odcudzenia sa otcovskej roli. Motív v našej mladej poézii nie neznámy, ale treba priznať, dosiaľ nikdy tak bolestne neprežívaný ako u Hečku. Nikdy ešte tak nezachvátil celého človeka. Úprimnosť trápenia napomáha spontánne melodickému stvárneniu jeho veršov. Nie obsah je nesený slovami — ako tomu bolo u ostatných — ale slová nesené sú obsahom; podriaďujú sa mu, samy sa nevdojak stavajú, radia a kĺžu po základnom motíve knihy vo variáciách často síce monotónnych, jednako však hladkých a teplých, blízkych každému srdcu. Citujeme báseň Polnočná omša v Trnavskej Suchej:

Ak Hečko vycizeluje svoju formu, ak sa bude vedieť vyhnúť opakovaniu, ktoré veľmi znehodnocuje jeho prvú knihu, a ak bude vedieť usmerniť tie svoje „výkriky bez ozveny“ rozmanitejšou náplňou, vyťaží ešte hodne zo svojej nostalgie.

S Hečkom snaží sa držať krok aj Alexander Pockody. Rovnako ho páli asfalt pod nohami, rovnako túži po návrate k pluhu. Ale Pockody nie je už taký vytrvalý a hlavne nie taký úprimný. Vkradlo sa mu všeličo, čím prezrádza, že koniec koncov i v meste možno vydržať s nejakou tou „madonou“ alebo v najhoršom prípade pod vieškou na Vysokej. A potom póza flegmatika a fatalistu nepasuje veľmi k poézii tohoto rázu. I formove pokuľháva za Hečkom.

O ostatných troch niet veľa čo povedať. Pogorielov a Marko vydali vlani vlastným nákladom po zväzku básní v prepychovej úprave, formátu oltárnej biblie, jeden na antickom papieri, druhý na originálnom holandskom Zanders. Knižky si dali ilustrovať Mikulášom Galandom, ktorý z toho mal pravdepodobne ohromnú „zábavu“. Inak obidve tieto knižky sú predčasne narodené a tak nevyvinuté. Pogorielov sa postavil do pózy cynizmu a tým zabíja všetko a priori. Nie sú poéziou, ale hotovým duševným sebaprznením takéto riadky:

Nie div, že pre takéto literárne hodnoty nenájde sa nakladateľ, a keď je básnik netrpezlivý — miesto aby čakal, až trochu dozreje — vydáva si knižku vlastným nákladom. Takto isto (vlastným nákladom) ponáhľal sa s knihou aj Ilja J. Marko, na svoju vlastnú škodu — nevyzbrojený bezpečnými znalosťami ani technickej, ani myšlienkovej stránky moderného verša. Nestačí cítiť v sebe lyrický fond, ale sa treba naučiť dobre ovládať i nástroj jeho vyjadrovania. Marko má vôľu tvoriť, liekom umenia utišovať svoju sociálnymi pomerami rozbolestnenú dušu, ale — musí si uvedomiť potrebu vyššej zodpovednosti k tvorbe. V literatúre väčšiu váhu má jeden dobrý vyspelý verš ako celá z nevyspelých veršov zostavená kniha. Pri jednotlivých veršoch sa možno prenáhliť, možno improvizovať, experimentovať — ale kniha už nesmie byť experimentom.

Ešte dôraznejšie treba toto adresovať A. Repčákovi, ktorý vo svojich Tackajúcich sa atómoch priznáva sa k svojim šestnástim rokom:

Nemožno mu teda zazlievať sklon k písaniu veršov, najmä keď niektoré z nich prevyšujú, hlavne obrazove, mnohé tamtých dvoch predošlých. (Napríklad: „Pokrvaví moju cestu…“) Ale robiť hneď knižku? To je už trochu nevážne. Knižočka Repčákova pôsobí i úpravou (ktorú navrhol, ako sa pyšne hlása na začiatku, p. J. Kinkor, poslucháč školy umeleckých remesiel v Bratislave na Špeciálnom oddelení profesora Ľ. Fullu) i obsahom dojem neškodnej hračky a dojemnej naivnosti.

Toto predbežne stačí. Akokoľvek je toho veľa, predsa menej bolo by viacej. Tu treba odporúčať: Ak je už niekto naozaj presvedčený o svojom básnickom talente, nechže vždy radšej počká, kým sa v ňom toto presvedčenie uleží, lebo žiadna ľudská istota nie je taká silná, aby sa časom predsa len nemohla naštrbiť.

(1931)