ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lidové noviny uverejnili minulého týždňa dva doklady o kultúrnom barbarstve, ktoré sa pácha dokonca za asistencie Pamiatkového úradu na slovenskom, resp. podkarpatoruskom ľudovom staviteľstve. 16. mája píšu pod nadpisom „Starobylý dům z Čičman do Prahy“ o prevezení známeho a najvzácnejšieho staviska z Čičmian do „starobylej drevenej osady“, ktorú buduje Pamiatkový úrad v Prahe. A dňa 22. mája v popoludňajšom vydaní pod titulom „Starobylý kostelíček z Podkarpatské Rusi v Blansku“ referuje o podobnom prócovskom čine spáchanom, notabene, blanenskými príslušníkmi československej cirkvi. Taký istý podkarpatoruský kostolík previezli už dávnejšie do Kinských záhrady v Prahe a i senátor Václav Klofáč ozdobil údajne svoju obec kostolíkom z Podkarpatskej Rusi.

Videli sme nedávno filmovú satiru René Claira, v ktorej sa tento vtipný francúzsky režisér posmieva americkým zbohatlíkom, prevážajúcim do svojej vlasti starobylé anglické kaštiele i s rodinnými strašidlami. Vtedy sme sa mohli srdečne zasmiať nad tuposťou amerických bankárov. Čo však máme spraviť dnes, keď sme svedkami takej istej tuposti doma? Tobôž, keď sa jej dopúšťa sám Pamiatkový úrad, ktorý namiesto aby pamiatky ľudového umenia chránil v pôvodnom prostredí a určení, kupuje ich „jako staré dříví za devěttisíc korun“ (Joklov dom z Čičmian) a preváža do Prahy. Alebo si azda Pamiatkový úrad myslí, že rovnako, ako sa René Clairovi podarilo previezť s kaštieľom i strašidlo, podarí sa i jemu so „starým drevom“ previezť ducha a Ducha (božieho), ktorý v tom podkarpatoruskom kostolíku cez stáročia sídlil? Lebo bez týchto dvoch duchov, bez toho božieho a bez toho, ktorý kostolíku vtisla celá etnická štruktúra podkarpatského kraja a ľudu, stráca kostolík polovicu svojej umeleckej ceny. To by mal Pamiatkový úrad vedieť. A ak to nevie, mal by sa poučiť, čo o štruktúre ľudového umenia hovoria moderní etnografi. (U nás docent dr. Peter Bogatyrev vo svojich početných štúdiách o funkciách kroja a iných umeleckých prejavov ľudových.) Čo by ozaj páni z Pamiatkového radu v Prahe povedali, keby im ich Loretu alebo Prašnú bránu previezli niekam do New Yorku? Iste nielen oni, ale celý národ by sa právom vzbúril proti takémuto skutku. Iba na Slovensku, zdá sa, nemá sa kto ozvať.

Nakoniec mali by sme otázku na Slovenské národné múzeum: jeho správa sľubovala nedávno verejnosti prostredníctvom rozhlasu, že pomýšľa na založenie slovenského Skansenu v Turč. Sv. Martine. Nezabudla správa na svoj sľub? Myslíme totiž, že jedine v osade, podobnej švédskemu Skansenu, možno sústrediť bez naštrbenia umeleckej a etnickej štruktúry najvzácnejšie pamiatky ľudového staviteľstva, ľudových krojov, ľudového náčinia a náradia, ľudových zvykov a remesiel. V Skansene totiž nie sú tieto staviteľské pamiatky prázdne, kroje nie sú navešané na voskových figúrach, náradie neleží vo vitrínach, zvyky nie sú iba spísané v zabudnutých ročníkoch muzeálnych časopisov, ale všetko to je tu užívané živými ľuďmi, rázovitými typmi toho ktorého kraja. Je, pravda, veľký rozdiel, či taký podkarpatoruský kostolík budú navštevovať blanenskí haviari alebo či on bude ďalej slúžiť ľuďom z Verchoviny.

(1937)