ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na samom konci divadelnej sezóny dočkali sme sa druhej pôvodnej hry na javisku SND. 1. mája odišla slovenská činohra z Bratislavy na vidiek a pár dní predtým videli sme premiéru Gontkovej drámy Hora volá. Dve pôvodné hry za sezónu nebolo by azda ani tak málo na naše pomery, keby to boli hry mocné, umelecky vyzreté a keby dosiahli — aby sme boli skromní — dovedna aspoň 15 repríz. Ale dva debuty, dva slabé debuty, ktoré sa neodvážia ani na jeden trochu smelší experiment, ktoré dovedna zaplnia 4 (slovom štyri) večery z celého repertoáru, to je vari predsa len trochu málo i na naše pomery. Ale ani inak nemôžeme byť s repertoárom slovenskej činohry v minulej sezóne nijako spokojní. Prevažovali v ňom hry kasové (počínajúc Matúrou a končiac komédiou Veselo sa točíme dokola), zatiaľ čo klasický repertoár bol odbavený Shakespearovým Večerom trojkráľovým a súčasná dramatická produkcia svetová (Shaw, O’Neill atď.) akoby pre SND ani neexistovala. Ani dve ruské činohry (Kvetnatá cesta a Krečinskij sa žení) neboli nijakým mimoriadnym prínosom. Slovom, bilancia je chudobná.

*

Hru Miloša Gontku možno zaradiť kdesi doprostred medzi ochotnícke hry Urbánkove a tvorbu Stodolovu či Tajovského. Stavbou, technikou ani rečou nedosahuje ich umeleckú úroveň. Prevyšuje však hry Urbánkove nesporne aspoň tým, že autor drží sa témy a neodbočuje do naivných folkloristických scén. Nesympatickým, akoby z časopisu Ahoj vypožičaným názvom chcel autor vzbudiť záujem o pytliacke prostredie, v ktorom sa dráma odohráva. Bohužiaľ, z tohto prostredia vyťažil Gontko veľmi málo. Pytliacka vášeň hrdinu hry Ondreja Bučana je v hre kulisou, „technickým prostriedkom“, aby Bučan mohol zastreliť horára, z čoho potom vzniká nosný dramatický konflikt celej hry, keď je z vraždy obvinený Pavel Horniak, milý Bučanovej dcéry Marky. Autor, pravda, nevládal rozviesť tento konflikt v plnej a mohutnej škále a pomohol si jednoducho tým, že odsúdil Marku na trápnu mlčanlivosť, namiesto aby na ňu preniesol celý dramatický uzol hry. Marka sa totiž náhodou dozvie, že skutočným vrahom je jej otec. Od tejto chvíle mala by sa dejová akcia sústrediť na jej osobe. No miesto toho ju autor úplne vyradí z deja tým, že jej dáva zamdlieť a do konca hry nevloží už potom do jej úst vari ani desať slov. Hra zostáva ležať na osobe Bučanovej, rozvíja sa ťažkopádne a záverečný akt, v ktorom sa Bučan vyzná z vraždy, aby si uchránil lásku a úctu svojej dcéry, zdá sa divákovi nepripraveným.

Vcelku možno o hre Gontkovej povedať, že je súca a odporúčaniahodná na ochotnícke javiská (už i pre skromné nároky technické), ale že uvedenie jej autora na javisko SND bolo predčasné. Keby Miloš Gontko bol poznal svoje začiatočnícke slabiny najprv na javiskách ochotníckych, mohol byť jeho debut (pri druhej, tretej hre) na javisku SND oveľa úspešnejší.

(1937)