ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred desiatimi rokmi vydal Laco Novomeský svoju zbierku Romboid. Venoval ju „zaviatej pamiatke Janka Kráľa“. Osmeľujeme sa tvrdiť, že toto venovanie prispelo veľmi k oživeniu záujmu o postavu „divného Janka“. Dovtedy málokto si naňho spomenul. Iba čo Matica slovenská bola vydala ešte Vlčkom zredigovaný (a „opravený“) výbor z jeho poézie, i to len v neúhľadnej, nevábivej sérii Čítania pre študujúcu mládež. Po Novomeského manifestačnom priznaní sa k tradícii kráľovskej objavilo náhle celé mladé pokolenie básnické svoju prítulnosť k tejto tradícii. Dr. Mečiar vydáva Ňeznáme básňe Janka Kráľa, objavuje jeho hrob, Matica preváža jeho pozostatky na martinský cmiter, posledný živý štúrovec, správca Matice Škultéty víta pohrebný sprievod, Valent Beniak reční nad hrobom za Spolok spisovateľov a Ján Poničan uverejňuje dlhočiznú báseň-reťaz, ktorou chce opásať všetko to, čo sa tu hlási k duchu kráľovskému. Naozaj, zaujímavá a posmeľujúca syntéza. Tým zaujímavejšia, že sa k nej dochádza nie na popud nejakej časovej, vonkajšej potreby, ale len a výlučne z vnútornej (a hádam i neuvedomelej) príchylnosti celého národa k onomu večnému zdroju slobody a cti, ktorý sa po prvý raz prejavil u nás v generácii štúrovskej a najmarkantnejšie v poézii a v životných osudoch Janka Kráľa.

No predsa nám v tejto syntéze ešte čosi chýba. Je tu niekde čierny fľak, ktorý znepokojuje náš pohľad a dráždi našu fantáziu. Tu sú kosti básnikove, tu jeho dielo a tu čoraz zreteľnejšie vystupuje do popredia i jeho osobnosť. Zdá sa nám, už sme jej celkom blízko, už-už sa jej dotýkame. Vidíme básnika, ako v búrlivom roku meruôsmom cvála na koni gemerskými cestami a reční po dedinách (pozdvihnutý v strmeňoch) negramotným sedliakom o nových poriadkoch, o slobode, rovnosti a cti. Vidíme ho potom okutého v ťažkých putách na hnijúcej slame v žalári v Šahách. Vidíme ho túlať sa po slovenských salašoch, po sedmohradských a besarábskych pralesoch. Vidíme ho fajčiť z dlhého čibuku pri návšteve Kollárovej. Vidíme ho… už-už ho vidíme, skoro sa ho dotýkame… No zakaždým ovisne nám ruka a v očiach sa zahmlí. Svietiaca podoba básnikova, ktorú sa pokúšame vyvolať z temnôt zabudnutia, sa znovu ponorí do nepriezračnej tmy. Básnik Janko Kráľ nemá podoby (údajne nezachovala sa jediná jeho fotografia) a naša predstavivosť, čo ako silne je dráždená, nevie ju vyvolať z hlbiny snov a preludov. Jozef Cincík pokúsil sa o to niekoľkými obrazmi, ktoré sú priložené k Mečiarovmu vydaniu Ňeznámych básňí, no s malým úspechom. Sú to obrazy tak veľmi zaťažené symbolikou „pravých egyptských snárov“ (sovy a iní noční vtáci, vynorujúci sa z temnôt, sprevádzajú podobu akýchsi Jánošíkov) a robené s takou bojazlivou technikou, že nás skôr mýlia, ako posmeľujú v našej predstavivosti. A tu odrazu, keď sa už zriekame, že sa nám dakedy podarí zachytiť a pridržať tú tvár, čo sa vždy na okamženie vynorí z temnôt, keď čítame Výlomky z Janošiaka, stretáme sa s ňou za tohto jesenného podvečera celkom nenazdajky v jednej z bočných kójí pavilónu Spolku slovenských umelcov. Pavilón je celkom prázdny, zahalený do pološera. Ako vždy, keď sa ocitnete sami v obrazovej galérii a keď sa z druhého konca miestnosti vracia poplašná ozvena vašich krokov, pocítite stiesnenosť, že sa vám niekto díva do tyla, striehne a sleduje vaše pohyby. No teraz je tento pocit oveľa konkrétnejší: tam z bočnej kóje naozaj sa na vás niekto díva, naozaj sleduje vaše pohyby. Z hnedého šera vystupuje tam neurčitá, matno svietiaca podoba. Pravá polovica tváre je dosiaľ stratená v kávovom šere, ale ľavá sa pomaly rozjasňuje v nejakom neprítomnom svetle a z hlbokej studne jediného oka (o ktorom ste sa mylne domnievali, že je vytečené) začína presvitať drobné, ostré svetielko. Všetko ostatné, okrem tohto jediného oka, je neurčité a tmavé. Tmavá je spodná časť tváre i temeno hlavy. Tmavé je i ľavé líce a celé úzadie. Neviete, odkiaľ, neviete, kade vstúpila sem táto tvár. Je na nej ešte vari hlina hrobu a badať v nej i stopy mučenia. Desivé sú najmä tie dva krvavé jarky, čo vymokajú z oka. Ony sú vlastne jedinou reálnou vecou na celom obraze. Všetko ostatné sa stráca v sépiovej a slizkej tme. Všetko ostatné je imaginárne a nepredstaviteľné a je tu len na to, aby mohli vymokať tieto dva jarky utrpenia, čo ich nemá kto utrieť. Ony spodobujú Janka Kráľa najvýraznejšie. Pátrajúc po ich pôvode, zistili by sme azda, že ruka maliarova, dotknúc sa oka namočeným štetcom, zaváhala tu na chvíľu, lebo odrazu nevedela, čo s farbou na štetci, keď sa dotýka oka mŕtveho básnika. A farba zo štetca sama vtedy skanula podľa zákona o príťažlivosti zemskej a o príťažlivosti všetkého, čo je vznešené a čisté. Tým bola vytvorená podoba Janka Kráľa.

(1940)