ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

19. a 20. t. m. jubiloval akademický spolok Detvan 45. výročie svojho jestvovania.

Najstarší, najzaslúžilejší slovenský akademický spolok, chtiac náležite osláviť svoje lžiabrahámoviny, poprosil pána prezidenta o protektorát, zvolal do českej techniky slávnostnú členskú schôdzku, pripravil niekoľko prejavov vážených rektorov a menej vážených svojich pracovníkov. V nedeľu usporiadal banket a tanečný večer v Akademickom dome.

Neoslavoval som dosiaľ žiadne jubileum a neviem dobre, ako sa má človek pri takej príležitosti tváriť; či má naškrobenú tvár stiahnuť do sebavedomých rámcov alebo či sa má veselo usmievať na boží svet. Myslím však, že rozhodne nemá pri svojich oslavách upadnúť do trápnej situácie človeka, ktorý sa chystal recitovať v háklivej spoločnosti ohnivú, bojovnú báseň a vyjdúc na pódium, zbadal s údesom, že nie je vstave spomenúť si na jediný, márny veršík z celej básne; — zakoktá sa, zapotí, sčervenie a prosí boha o pomoc.

Na nešťastie „jubileum“ Detvana vyznelo takýmto trápnym spôsobom, hoci spoločnosť nebola háklivá. Všetko bolo nepripravené, neodôvodnené a zbytočné. Všetci sa silili dodať si slávnostného výzoru, a nikomu sa to nedarilo; všetci sa zakoktali, poplietli.

Mal som za celý čas nepekný dojem o nútenosti a neistote. Zdalo sa, že Detvan nevyčkal jubilovaním na svoje skutočné abrahámoviny len preto, lebo v hĺbke svojej scvrknutej dušičky tušil, že jeho — kedysi skvelá — existencia zájde za obzor prv ako o päť rokov. A toto predčasné jubileum malo byť poslednou injekciou, akýmsi omladením. Jubilejné žľazy sa mali prebrať z driemot ospanlivých funkcionárov. Bo ináč si nemožno vysvetliť toto svätenie nedele vo všedný deň.

Priebeh osláv bol stručne tento:

Predseda Reinhart otvoril.

Profesor Florek hovoril o nacionalizme slovenského študentstva. Neviem to však iste, pretože si plietol egoizmus s nacionalizmom a šovinizmom; tvrdiac dokonca, že šovinizmus zavinil svetovú vojnu. Tvrdil však aj iné veci (a všetky s pobožnou, martýrskou tvárou): napr. hneď na začiatku spomínal akýchsi profesorov, ktorých sme odchovali my, slovenskí akademici; — prisámbohu, necítim sa v tejto veci zúčastnený.

Potom sa recitovali básne. Najprv jedna medovým hlasom sl. Kršákovej, potom druhá hlásnickým hlasom kolegu Reinharta. Ako doklad svedomitej nepripravenosti celých osláv svedčí oznámenie titulu prvej básne Reinhartom. Prisúdil totiž báseň Royovi, hoci ju napísal Rázus. Hovoril ešte ten i onen a všetci svorne ospravedlňovali svoje zanedbané štúdiá, zvaľujúc vinu na nás nevinných. Obetovali sa vraj spolkovej práci.

Ďalej nám nemožno sledovať priebeh osláv, bo v hrôze a v sklamaní zanechali sme rečníkov, aby hovorili trúfalejším poslucháčom (nemyslím tým steny!). A najtrápnejšie je to, že títo — trúfalejší (skôr však nahluchlí) poslucháči berú tú dnešnú prácu v Detvane tragicky vážne, s detinskou prostodušnosťou. Dnes má Detvan 87 členov, dovoľuje si však bezočivo vystupovať ako reprezentant tých 600 slovenských študentov, ktorí študujú v Prahe a ktorí nikdy nepocítili príchylnosť k nemu, ani potrebu združiť sa v ňom, nedôverujúc spolku, ktorý má takú skvelú tradíciu (Štefánik, Škarvan, Makovický, Šrobár atď.) a ktorý sa vedel tak neobligátne zbaviť záväzkov, ktoré plynú z takýchto slávnych, plných tradícií. Bo tradícia je dnes jedinou cennou hodnotou v rukách Detvana a ani túto nevie využiť a rozmeniť ju v drobné mince, ktorými by osladil život tým mnohým zúboženým študentom v Prahe. Veď napr. fungoval vlani Detvan vyše pol roka bez predsedu; predošlý knihovník Detvana nebol vôbec jeho členom a nikdy mu nikto členstvo nenúkal; starí členovia rozobrali polovicu knižnice a doštudujúc pobrali knihy so sebou atď. Z celého vyplýva jediné resumé, čo nadhodil i ktorýsi rečník: Detvan sa prežil, Detvan je zbytočný. Čím prv, tým lepšie. Nech na jeho mieste zrodí sa nový spolok, hodný slávnej tradície predvojnového Detvana.

(1927)