ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mám sa vo svojej prednáške dotknúť dvoch dôležitých momentov, ktoré usnadňujú distribúciu literárnej tvorby. Ľutujem veľmi, že si usporiadateľstvo kongresu^[14] nevybralo za referenta pre túto otázku odborníka, že si nevybralo človeka, ktorý by bol povedzme aktívne zúčastnený na propagácii slovenskej literatúry. No nevhodná voľba dá sa, myslím, ľahko ospravedlniť tým, že jednoducho nemáme dosiaľ takéhoto odborníka. Nemáme slovenského nakladateľstva, ktoré by zamestnávalo človeka, venujúceho sa výlučne propagácii kníh. Knihy propagujú sa u nás viac-menej náhodne, diletantsky. Obyčajne sa celá propagácia nového diela obmedzí na to, že vydavateľstvo rozošle redakciám časopisov neúhľadné, šablónovité, na stroji rozmnožené referáty, zostavené redaktorom alebo lektorom v poslednej chvíli, napochytre a bez akejkoľvek ambície. Pravdaže, takéto ledajaké referátiky noviny nerady uverejňujú. Hádžu ich obyčajne rovno do koša a celá propagácia je potom odkázaná na dobrú vôľu patričného novinára, redaktora tzv. kultúrnej rubriky, ktorý knihu azda prečíta a napíše o nej niečo, azda ju však ani neprečíta, ale predsa niečo napíše, pravda, z brucha. Kniha dostáva sa tak ku svojim konzumentom celkom náhodne, čitateľstvo nie je odborne spracované a pripravené prijať ju s určitým predbežným aspektom. A predsa netreba azda dokazovať, že literárne dielo, rovnako ako napr. hociktorý produkt výroby priemyselnej, potrebuje určitej propagácie, aby sa dostalo, cestou pokiaľ možno najpriamejšou ku svojmu konzumentovi. Nepriamym dôkazom pre túto potrebu môže byť koniec-koncov fakt, že všade inde, v krajinách s vyspelejšou literárnou tradíciou majú nakladateľstvá osobitné a dobre obsadené propagačné oddelenia. Dokonca i veľké reklamné a propagačné firmy (Walter a Thomson v Antverpách) zariadili si oddelenia na propagáciu literárnych diel. Zamestnávajú v nich okrem odborníkov v psychológii reklamy, čo je samozrejmé, aj znamenitých znalcov a literárnych kritikov pre všetky svetové literatúry. Stačí poslať sem literárnu novinku a firma sa postará o jej účinnú propagáciu na knižnom trhu dokonale premyslenými letáčikmi, odbornými referátmi atď. V Čechách pracujú všetky väčšie literárne nakladateľstvá pomocou propagačných oddelení. Uvádzam aspoň jeden markantný príklad na dôkaz, ako vážne chápu prácu v týchto oddeleniach. Nakladateľstvo firmy Melantrich zamestnáva vo svojom propagačnom oddelení literáta takých kvalít, ako je mladý románopisec Egon Hostovský. Môže sa mi namietnuť, že čo si môže dovoliť firma Melantrich, nemôže si dovoliť žiadne zo slovenských nakladateľstiev. Ale to by bola námietka chybná. Máme nakladateľstvo väčšie, ako je Melantrich, je to Matica slovenská (hovorím o nakladateľstve kníh, nie o novinárskom koncerne Melantrich), ale ani tá nemá osobitného propagačného oddelenia. Naopak, nakladateľská činnosť Matice slovenskej môže byť po tejto stránke temer vzorom, ako sa kniha predávať nedá a nemá. Matica slovenská nevydala dosiaľ, ak sa nemýlim, ani jediného propagačného plagátu, ani jediného reklamného letáčka. Nechcem sa dotýkať výberu a úrovne diel, ktoré vychádzajú v matičnej edícii, po tejto stránke ťažko by sme našli na nich hany, no ani najlepšie dielo sa nerozpredá alebo sa rozpredá veľmi ťažko, keď sa ľudia o ňom nedozvedia. A predsa je toľko spôsobov, a to statočných a neznižujúcich úroveň knižného produktu, ktorými možno účinne napomáhať jeho distribúciu medzi čitateľstvom. Veď reklama a propagácia je dnes hotová veda, dokonale odborne prepracovaná, takže je skutočne záhadou, prečo práve pri produkcii knižnej nevieme využiť jej poznatky a možnosti. Vysvetlenie nemôže byť inde ako v tom, že slovenskú knihu možno dnes ešte predávať bez nákladnej a odborné sily vyžadujúcej propagácie, že ju možno predávať pohodlnejšie a úspešnejšie nejakým iným spôsobom, azda bezprostrednejším a v našich pomeroch úspešnejším. Veď slovenských kníh vyjde predsa už dnes slušný počet. A ďakovať bohu slušný počet sa ich rozpredá. Kde, ako? V kníhkupectvách? Nie. Slovenských kníhkupectiev popravde nemáme, aspoň nie takých, čo by sa dali porovnať s kníhkupectvom takého Topiča, Alojza Srdca, Borového. A kníhkupec nemôže dnes ani pracovať bez pomoci a spolupráce propagačného oddelenia nakladateľstva. Ako sa teda rozpredá prevažná väčšina slovenskej knižnej produkcie? Prostredníctvom agentov. A tu sme pri koreni veci. Predávanie kníh prostredníctvom agentov je dodnes na Slovensku pre nakladateľa oveľa úspešnejšie ako predávanie prostredníctvom kníhkupcov a odbornej reklamy. Môžeme bez rozpakov tvrdiť, že hlavnú zásluhu o rozvoj slovenskej knižnej produkcie v posledných rokoch majú agenti. „Tak teda sláva agentom,“ radi by sme zvolali. Áno, sláva, lenže dokiaľ a pokiaľ? Agentský systém má síce nepopierateľnú zásluhu na tom, že dnes i knihy, ktoré by mali malú nádej na nakladateľské úspechy, sa rozpredajú, ba že dokonca vychádzajú v nových vydaniach, tretích až štvrtých. Skutočnosť, že celý rad básnických zbierok našich popredných autorov dostáva sa takto do rúk čitateľstva, zasluhuje našej chvály a uznania. No, žiaľbohu, agentský systém je pre slovenskú literatúru palicou s dvoma koncami: žiaden agent nedal by sa naviesť na to, aby predával samé básnické zbierky. Jednoducho preto nie, lebo by sa mu to nevyplatilo. Nezarobil by na províziách ani na slanú vodu. Agent potrebuje však stravu výdatnejšiu. Diela aspoň takého objemu, ako bol neslávnej pamäti sborník Slovensko Masarykovi, alebo ako sú Slovenské hrady či romány Joža Nižnánskeho. Predajom takéhoto nákladného diela zarobí si obratom ruky 50, 100 i 150 korún, takže si potom môže dovoliť dohodiť nejakú tú básnickú zbierku akosi na dôvažok. Nemuseli by sme sa, pravda, trápiť ani teraz pre systém agentského rozpredávania kníh, keby tieto nákladné — akési kmeňové diela agentského podnikania boli dielami hodnotnými. No, žiaľbohu, ony nimi nie sú, aspoň vo väčšine prípadov nie. Obyčajne sú to diela, ktorých cena je umele nafúknutá nákladnou úpravou, takže často ani z dvadsiatich percent nie je vyvážená ich vnútornou hodnotou. Čitateľ, ktorý si takéto nákladné dielo kúpi, je potom, pravdaže, sklamaný jeho obsahom a často na dlhý čas vyradený z knižného trhu. Nezabúdajme však pri tomto ani na okolnosť, že veľká časť týchto drahých publikácií dostáva sa do verejných knižníc, obecných, školských a iných. Tieto knižnice majú na ročitý nákup kníh vyhradenú určitú sumu, často, žiaľ, hodne nízku. Zakúpením jednej či dvoch takýchto kníh je celý ročný rozpočet vyčerpaný, patričná knižnica je pre knižný trh na celý rok mŕtva. Na rok sa to opakuje, na druhý rok zas — boh vie, dokedy. Tým sa stáva, že naše obecné knižnice, zriadené zákonom s dobrým úmyslom šíriť osvetu, stávajú sa zbierkou niekoľkých nákladných publikácií nádherných väzieb, miesto aby boli živým prameňom osvety a ľudovýchovy.

Stačí azda toľkoto na dôkaz, že agentský systém nie je ani zďaleka dokonalým prostriedkom na knižnom trhu. Nedávno vyvolal redakčný článok, uverejnený na túto tému v časopise Politika, veľmi prudkú polemiku. Bohužiaľ, že celá polemika bola zásluhou niekoľkých potrafených zvedená na vedľajšiu koľaj. Postihnutí bránili sa hlavne tým, že chceli čitateľstvo presvedčiť, akoby pri celej veci šlo len o akúsi konkurenčnú potýčku medzi dvoma známymi nakladateľstvami. Nemáme nijakej príčiny podkurovať alebo škodiť tomu či onomu nakladateľovi, no musíme si uvedomiť, že agentský systém nie je zárukou zdarného rozvoja slovenskej spisby. Okamžité úspechy na tomto poli sú úspechmi zdanlivými a víťazstvo môže sa stať víťazstvom Pyrhovým. Slovenskí spisovatelia, ak im záleží na zdravom rozvoji ich spisby, mali by žiadať zrušenie alebo aspoň náležité obmedzenie agentského systému pri rozpredávaní kníh. I keď sa tým na čas zmenšia ich autorské honoráre.

Hovoriac o agentskom systéme, mal by som sa zmieniť ešte o jednom propagačnom triku, ktorý s týmto systémom priamo súvisí. Je to propagačný trik veľmi primitívny, no veľmi účinný a — bohužiaľ — pri nakladaní slovenských kníh veľmi rozšírený. Trik spočíva v tom, že nakladateľ neuvedie na titulnom liste svoju firmu, ale firmu niektorej význačnej národnej inštitúcie, ktorej za toto požičanie mena zaplatí určité percento z nákladu knihy. Ináč táto inštitúcia nemá so skutočným nakladaním, t. j. financovaním diela nič spoločného. „Je otázkou, či takéto počínanie nie je zavádzanie verejnosti,“ opytuje sa správne redakcia časopisu Politika v polemike o tejto otázke. Veľká väčšina čitateľstva kúpi si totiž knihu len a jedine preto, lebo sa mu núka práve pod touto firmou niektorej našej význačnej inštitúcie. A zásluhou agentov núka sa mu veľmi neodbytne, bezočivo, často až pod spôsobom teroru. Tento hrubý propagačný trik umožnený je podľa našej mienky tým, že na Slovensku živnosť nakladateľská nie je dosiaľ koncesovaná, že u nás knihy môže vydávať hocikto, pod hocijakou firmou. I v tomto prípade mali by slovenskí spisovatelia žiadať presné zákonné upravenie nakladateľského podnikania, aby sa pod pláštikom všelijakých vlasteneckých hesiel nemohli vnucovať čitateľstvu súkromnonakladateľské edície.

Ďalšou bolesťou je podporovanie slovenskej spisby. Spolkov alebo inštitúcií, ktoré by sa podporovaním spisby zaoberali systematicky a plánovite, máme veľmi málo. Hoci inštitúcií, ktoré by tejto otázke mali venovať sústavnú a cieľavedomú pozornosť, jesto azda nadostač. Spomeniem len Maticu slovenskú a Spolok sv. Vojtecha. Isteže by tieto dve ustanovizne vedeli vykonať viac pre podporovanie slovenskej spisby, ako konajú dnes. Matica slovenská vydáva síce s veľkými obeťami diela takých hodnôt a finančných nákladov, ako je Riznerova Bibliografia písomníctva slovenského alebo Polívkov Súpis slovenských rozprávok, no tieto podniky majú s dnešnou modernou slovenskou literatúrou málo spoločného, i keď naplno uznávame ich hodnotu vedeckú. Ani Spolok slovenských spisovateľov nevykonal na tomto poli dosiaľ svoju povinnosť, predpisovanú mu aj stanovami. Neumožnil dosiaľ vydanie ani jedinej knihy svojho člena. Dúfajme, že túto chybu napraví, ak sa mu podarí založiť edíciu, ku ktorej sa už dlhší čas chystá. Ináč je moderná slovenská literatúra odkázaná na podnikavosť súkromných nakladateľov, od ktorých, pravda, ťažko čakať zmysel pre nejaké podporovanie slovenskej spisby. Najčulejšie nakladateľstvo slovenských kníh nevypísalo napr. dosiaľ — za dvanásť rokov svojej úspešnej činnosti — ani jediný súbeh na slovenskú knihu. Údajne vraj preto, lebo niet človeka, ktorý by vedel zmôcť, prečítať a posúdiť množstvo materiálu, čo by na takýto súbeh došiel. Jediný stály súbeh na slovenské literárne diela, t. j. súbeh matičný zo základiny Petra Hubku, končí sa každoročne veľmi mĺkvo a rozpačite. Pravdepodobne preto, lebo ceny, udeľované z tejto základiny, sú prinízke na to, aby mali pre autorov nejakú väčšiu príťažlivosť a pre odmenené diela nejaký propagačný účinok. Dobrým prostriedkom na podporovanie slovenskej spisby mohli byť ceny krajinské. No doterajšia prax pri udeľovaní týchto cien bola taká malomestská, opatrnícka a byrokratická, že ceny sú dnes temer zdiskreditované nielen v očiach slovenských autorov, ale aj v celej slovenskej verejnosti.

Ako vidno, slovenská literatúra, slovenskí autori odkázaní sú za dnešného stavu vecí iba na seba. Na svoju prácu. Je v tom ich slabosť, či ich sila? Podľa toho, či touto prácou budú si vedieť vynútiť konečný rešpekt i bez puncov hocijakých cien a odmien a podľa toho, či ich dielo bude mať úspech i bez nakladateľských trikov a bez agentských šikovností. Rozhodne veríme, že tieto nezdravé sprievodné znaky v slovenskej spisbe sú len jej detskými nemocami a v ďalšom svojom vývoji vystrábi sa ona z nich bez väčších škôd.

(1936)