ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neviem, či sa už nejaký literárny estét pokúsil analyzovať pocity, s ktorými čitateľ berie do ruky novú knihu známeho mu autora. Ale mohla by to byť zaujímavá psychologická štúdia. Isté je totiž, že knihy nezačíname čítať bez určitej predbežnej prípravy. Skôr než knihu roztvoríme, musíme naladiť anténu svojej vnímavosti na vlnu, na ktorej patričný autor „vysiela“. Inak sme naladení, keď sa púšťame do čítania Dostojevského, inak keď berieme do ruky Švejka.

Vámošove nové práce berieme do ruky s určitou opatrnosťou. Tak akoby sme sa mali dotknúť žeravého uhlíka alebo chytiť ježa do holej ruky. Vámoš, práve tak ako tie decká, čo nemajú úcty pred tetuškami a sú preto postrachom famílie, nemá rešpektu pred zaobalenými frázami a ohľaduplnými sentenciami. Jeho romány a novely nie sú pokojné, starostlivo servírované a čitateľa šetriace príhody „o láske a nenávisti“. Naopak, sú to príhody veľmi živé, veľmi pohyblivé a — najmä — veľmi pichľavé. S nevinnou tvárou priblíži sa k vyvolenej obeti, pozalieča sa, potľapká, aby odrazu jedinou vetou strhol masku z jej tvári a rozrehotal sa jej do očú.

Nuž čo sa týka tejto pichľavosti, našli sme ju i v Jazdeckej legende, čerstvú a vždy pripravenú na výpad. Tu sa Vámoš nezmenil. Ale jeho predošlé práce charakterizovala ešte iná vlastnosť: cynizmus a deštruktívny postoj k životu. V Atómoch boha bol mu svet len nepodarenou hračkou zlomyseľného stvoriteľa. Akákoľvek námaha naprávať niečo na tejto hračke zdala sa mu daromnou. Čím väčšiu obeť prinesiete pre dobro ľudstva, tým väčšiu radosť urobíte škodoradostnému boho-stvoriteľovi. Tohoto deštruktivizmu v novej knihe niet. Vámoš našiel v nej kladný pomer k životu. Nie azda, že by sa bol o stoosemdesiat stupňov obrátil a spustil dityramb miesto perzifláže. Vysmieva sa ďalej. Vysmieva sa možno ešte viac ako v predošlých knihách. Ale v Jazdeckej legende je to smiech zdravý, chlapský. Nie už ten cynický úškľabok, ktorý hyzdil jeho tvár v Atómoch boha. Na svete je ešte vždy dosť vecí, ku ktorým jediný správny pomer je smiech. Hašek ukázal v Dobrom vojakovi Švejkovi, že i militarizmus môže byť jednou z týchto vecí. Ukázal, že i proti vojne dá sa veľmi účinne bojovať humorom. Vámoš sa v Jazdeckej legende pokúsil o to isté. Pravda, jeho pomer k armáde nemusí byť negatívny ako Haškov, k tomu v dnešných okolnostiach niet príčiny.

Čatárov a doktorov medicíny Marhuľu a Syringu učia jazdiť na koni. „Die reitende Medizin“ je známa figúrka z humoristických časopisov. Vámoš ju tu vykreslil vo všetkých pozíciách, rehotajúc sa na plné ústa ctibažnosti a neúspechom svojich štyroch mušketierov. Epizóda s lakovými Kavalcovými čižmami je bez preháňania klasickou ukážkou podareného humoru. Nebohý Zechenter by mal radosť z tohto nasledovníka svojho literárneho žánru a kolegu v povolaní.

I zo štýlovej stránky urobil Vámoš veľké pokroky. Jeho reč v prvých knihách často nepríjemne vŕzgala. Bola chudobná na jemnejšie odtienky. V Jazdeckej legende sa to napravilo. Vety — hoci ešte vždy len zhruba okresané — zapadajú presne do seba. Niet už pomedzi škár, ktorými by fučalo do stavby diela.

Text knihy dopĺňajú výstižné karikatúry od Jozefa Vodrážku.

(1932)