ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvá premiéra

Slovenská činohra Národného divadla vstúpila do novej sezóny 4. septembra komédiou Vzbura rodičov od dánskeho dramatika Jensa Lochera. Z repertoára, ktorý oznámil režisér Janko Borodáč na túto sezónu, je to vari najmenej náročný kúsok. Matka a testiná niekoľkých podarených manželských párikov, ktoré ju chodia navštevovať len raz do roka, aby si vybrali apanáž a mohli sa ďalej navzájom veselo klamať a rozvádzať, spriahne sa so správcom svojej fabriky a odoprie deťom peniaze. Komická situácia a morálne naučenie, ktoré z toho vyplynie, má ukázať, že celý ten rozvrat v moderných rodinách umožnený je len bezstarostným a leňošivým životom a že náhle má ísť do tuhého, manželia sa znova nájdu a primknú jeden k druhému. Predstavenie vyznelo veľmi srdečne a skromné obecenstvo po dlhej prázdninovej prestávke vďačne kvitovalo výkony hercov i réžie. Zrejme mu neprekážalo, že oboje miestami trochu zakolísalo. Zbytočné bolo napr. trieštiť celkové realistické poňatie hry štylizovanými výstupmi, ako bol ten pri pití čiernej kávy. Z hercov veľmi precízne a naozaj účinne vypracovala svoju epizódnu úlohu Oľga Borodáčová. Podľa toho sa vari pozná ozajstný herec, že i z nepatrnej úložky vie vykresať božiu iskru a zahrať ju tak, aby vynikla i medzi úlohami veľkými. Z ostatných upútal nás najmä dr. Jamnický. Sympatické je, ako tento herec premáha svedomitou prípravou niektoré obmedzenia svojich schopností. Od úlohy k úlohe sú jeho výstupy istejšie a výrazové prostriedky mnohostrannejšie. Rozmýšľa o svojom povolaní zrejme veľmi vážne a určuje si tréning veľmi prísny. Ostatní herci spoliehali sa hodne na svoju rutinu a neoddali sa hre s úplnou vervou. Pomýlene bola obsadená úloha V. Březinovej, ktorej lepšie svedčia postavy jemnejšie, ako bola postava najmladšej ratolesti rodiny. Inak dobre, že tento kúsok odbavila si činohra hneď po prázdninách, pretože uprostred sezóny mohol by vážne naštrbiť

nový repertoár,

ktorý, zdá sa, je pripravený veľmi starostlivo. Z domácich vecí sľubuje predovšetkým novú inscenáciu Hviezdoslavovej drámy Herodes a Herodias, ktorá je na programe 26. septembra ako slávnostné predstavenie v deň odhalenia Hviezdoslavovho pomníka v Bratislave, a novú komédiu od Ivana Stodolu Veľkomožní páni. Túžobne vyčkávané prekvapenie od nového domáceho autora teda predbežne zasa vystalo. Šéfrežisér a súčasne i dramaturg (apropos: dožijeme sa rozdelenia týchto dvoch takých veľmi rozličných funkcií medzi dve osoby?) sľubuje teda náhradu v repertoári hier preložených. Tento je naozaj dobre vyvážený a — čo je práve také dôležité — zverený je rukám našich najlepších prekladateľov. Mikuláš Gacek preloží Gorkého Vassu Železnovovú, Andrej Žarnov Iwaszkiewiczovo Leto v Nohante, Ferdinand Hoffmann Goldoniho Luhára, dr. Jamnický Claudelovo Zvestovanie, dr. Bartek Marivauxovu Hru lásky a náhody a zo starších prekladov uvidíme znova Tri sestry od Čechova v preklade Bohdany Škultétyovej. Okrem toho naštuduje činohra Shawovho Cézara a Kleopatru (preklad O. Brestenskej-Gessayovej), Bernsteinovu Lásku, Lászlóovu Drogériu a dávno sľubovaný Lenormandov Súmrak nad divadlom. Nebyť starých a skoro už zunovaných ťažkostí, s ktorými sa musí pasovať slovenská činohra (pokrajinčenie SND, rozšírenie hereckého súboru, obsadenie miesta dramaturga), mali by sme sa teda na čo tešiť a mohli by sme sa dívať do novej sezóny s dôverou. No i tak tešíme sa predbežne aspoň na predstavenie

Herodes a Herodias

a ľutujeme, že nemôžeme o ňom napísať referát už do tohto čísla. Režisér Borodáč pustil sa do druhej inscenácie hry (prvá bola roku 1926) s náramným elánom a sľubuje si od nej veľký úspech. Vyžiadali sme si od neho aspoň krátke interview, aby sme čitateľov informovali, s akými predpokladmi dostáva sa na javisko toto klasické dielo slovenskej dramatickej literatúry.

Nebojíte sa, pán režisér, práve tejto „klasičnosti“ Hviezdoslavovej drámy? Hovorilo sa dosiaľ, že je to dráma knižná, nepredstaviteľná na javisku…

Nepreniesol som Hviezdoslavovu drámu na javisko tak, ako je vytlačená v knihe; z pôvodného textu mohol som pre inscenáciu použiť len asi 45 %. A nechcem, aby sa z Herodesa stal kasový kus, chcem vytvoriť drámu pre slávnostné príležitosti, hoci viem, že popularitu Predanej nevesty ani tak nikdy nedosiahne. A čo sa týka tej klasičnosti: Klasická dramatická literatúra v nedávnych rokoch veľmi stratila na úvere, najmä pri inscenácii. Aby sa predišlo úpadku, skúšali všeličo. Tak napr. Shakespeara chceli by tak zjednodušiť, aby sa stal prístupným a zrozumiteľným širokým masám ľudu. Myšlienka ušľachtilá a ozaj kultúrna. Ale v čom je Shakespeare veľký, v čom prevyšuje fasádu pospolitosti? Zväčša v tom, čoho by ho asi pozbavili takzvaným „zjednodušovaním“. A tak je to i s naším Hviezdoslavom. Ale nezahodiť tento zaujímavý problém do starého železa — načim pokračovať v začatej práci.

Nikto netají, že Hviezdoslav je veľký, ale jeho veľkosť je vraj pre bezprostredné vnímanie ťažká, spočíva vo váhe, ktorú dosky javiska neunesú…

Áno, Hviezdoslav je ťažký. Lebo je génius myšlienkove, výrazove a štýlove. Neobyčajná sila slova zvyšovaná je nesmiernym bohatstvom ľudových výrazov a množstvom komplikovaných básnických metafor. A náš sluch a vnímavosť odvykli si od rečovej formy, ktorou hovoria géniovia. Na scéne usalašila sa reč pospolitá, hovor konverzačný, málo alebo vôbec nie básnická. Následkom toho i herci spohodlneli, odvykli si od silnejšieho, mohutnejšieho scénického prejavu. A výsledok? Hamlet, Macbeth hovoria dnes z javiska ako agent poisťovne alebo blazeovaný návštevník kaviarne. Tiež len pokusy. Je smutné, že práve to, v čom sa prejavuje veľkosť, mohutnosť a sila, stráca hodnotu a porozumenie. A toto je to, v čom je Hviezdoslavov Herodes vari najbohatší, najimpozantnejší.

Pravda, ale krása a bohatstvo bez dramatických hodnôt by predsa len nestačili.

Dramatické hodnoty Herodesa nie sú o nič menej cenné ako jeho hodnoty rečové. Dvor Herodesov, ako ho videl Hviezdoslav, to je studnica dramatických konfliktov. Už v prvých výstupoch zbadáte, že tu nejde o nejaký ľudský bagateľ, ale o udalosti a konflikty, v ktorých sa stretajú silne vypäté ľudské vášne a vyhranené dramatické individuality. To nie sú obrázky všedných udalostí a náruživostí, to je boj o všetko. Scény, ktoré nakreslila majstrovská ruka, nepreletia len tak ľahko ľudskou dušou, ale pevne a hlboko zakotvia v našej pamäti. Že básnik nepísal túto tragédiu len pre pútavý biblický dej, je hneď zrejmé. Herodes a Herodias je výkrikom nášho národa v časoch krivdy a útlaku. To, čo sa naznačuje konfliktom dvetisícročným, v skutočnosti odohráva sa koncom XIX. a začiatkom XX. storočia. Nejdem podrobne analyzovať dramatickú silu tohoto veľdiela, keďže konštruujem hru v dramaturgickej úprave a v réžii na scéne. Oznamujem len, že ju neinscenujem posledný raz.

(1937)