ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo Waldsteinskom (alebo ako Česi píšu, Valdštejnskom) paláci v Prahe na Malej Strane je práve pod názvom „Pražský barok“ výstava umenia v Čechách zo 17. a 18. storočia, ktorá svojím rozsahom a významom vyrovná sa alebo hádam i predstihne lanskú výstavu Starého umenia na Slovensku. Usporiadateľka oboch výstav, pražská Umelecká beseda, môže byť oprávnene hrdá na tieto svoje dva skvelé podniky. Vykonala nimi obrovský kus objaviteľskej práce nielen pre širokú verejnosť, ale aj pre kruhy umelecké a vedecké a rovnako — a nijako nie na poslednom mieste — i pre propagáciu českej a slovenskej kultúry v cudzine. Ako vlani vo Vladislavskej sále na hrade Pražskom, tak toho roku v miestnostiach a v záhrade Waldsteinského paláca našla si priamo ideálne prostredie pre výstavné diela. Sám Waldsteinský palác je totiž jednou z najzachovalejších a umelecky najimpozantnejších pamiatok pražského baroka, zo začiatku 17. stor. Jeho rozľahlé interiéry (počtom 16) i exteriéry (salla terrena a záhrada) umožnili vystaviť rovných tisíc umeleckých pamiatok českého baroka. (Pričom rozmery niektorých exponátov sú vskutku úctyhodné. Napr. Brandlovo Nanebevzatie Panny Márie je olej na plátne 685 × 296 cm alebo gypsový odliatok Braunovho Garina zaberá priestor menšej izby.) Viac než svojimi rozmermi prekvapuje, pravda, výstava úžasným umeleckým bohatstvom barokovej epochy v Čechách. Je skoro nemožné predstaviť si, ako mohol určitý umelecký sloh ovládnuť tak dokonale a na taký dlhý čas všetok umelecký, ba i spoločenský a náboženský prejav českého ducha. Nielen výtvarné umenie a staviteľstvo, nielen literatúra, nielen kostoly a šľachtické paláce, ale i umelecký priemysel, náradie, knihy, rúcha, náčinie dokonale podľahli vo svojej vonkajšej forme životnému štýlu tejto patetickej a iluzionistickej epochy. A to nám výstava vo Waldsteinskom paláci ukazuje iba výber z neprehľadného množstva pamiatok českého baroka. Nie je tu ani zďaleka všetko to, čo by vyhovovalo prísnym požiadavkám usporiadateľstva na umeleckú kvalitu. A predsa i tento výber ohromí diváka množstvom diel od jednotlivých majstrov. Je tu napr. 50 diel od čistého a plnokrvného maliara Petra Brandla, vyše 80 sôch a súsoší od Mateja Brauna, l6 portrétov od slávneho pezinského rodáka Jána Kupeckého, 27 obrazov od V. V. Reinera atď. atď. Len rodina zo Slovenska pochádzajúcich Brokoffovcov zdá sa byť zastúpená nedostatočne (7 diel).

K výstave vo Waldsteinskom paláci pripojuje sa celý rad podnikov hudobných, divadelných a literárnych. Hudobné a divadelné slávnosti konajú sa práve v týchto dňoch (15. — 27. júla). Umelecká beseda s mestom Prahou postavila vo Waldsteinskej záhrade barokové javisko, na ktorom účinkujú popredné pražské divadelné a hudobné súbory (Národné divadlo, Mestské divadlá pražské, Nové umelecké divadlo, Divadlo D-38, Česká filharmónia, Štátne konzervatórium atď.). Tieto súbory predvádzajú v prostredí, ktoré samo podmaňuje, divadelné hry (Shakespearov Sen noci svätojánskej, Rómeo a Júlia, Ako sa vám páči, Goldoniho Sluha dvoch pánov) a symfonické i komorné koncerty. Okrem toho konajú sa v nádvorí Loretánskeho chrámu, v kostole sv. Mikuláša na Malej Strane i v chráme krížovníkov duchovné koncerty a barokové omše.

Naozaj, ťažko si predstaviť program dokonalejší a bohatší. A ťažko nepodľahnúť, nedať sa uchvátiť celou tou patetickou vznešenosťou sôch, malieb, slov a tónov. A predsa, nazdáme sa a cítime, že to všetko je nám (Čechom a Slovákom) cudzie, že všetko to okázalé bohatstvo a vzrušená veľkoleposť boli sem presadené bez našej účasti, ba skoro proti našej vôli. Všimnite si len mien autorov všetkých tých hrdých diel v katalógu výstavy: sú to skoro samí Nemci, Taliani, Francúzi, ba i Holanďania. A všimnite si mien bývalých majiteľov týchto diel. Sú to mená cudzích šľachticov a cudzích cirkevných reholí, ktoré sa sem dostali po nešťastnom r. 1620. Týmto možno si, hádam, vysvetliť, že česká kritika až donedávna bola k celému baroku chladná a že až v posledných časoch stala sa táto epocha veľkou literárnohistorickou a umeleckohistorickou módou. (Viď celý rad štúdií z posledných čias. Napr. len v literatúre od Josefa Vašicu, F. X. Šaldu, Václava Černého, Arne Nováka atď.) Stala sa ňou iste preto, lebo po národnom oslobodení prestala sa cítiť dávna sociálne i nábožensky nepriateľská tendencia baroka v Čechách a objavujú sa jeho čisto umelecké kvality. Tak je to aj správne. Nemožno naveky ignorovať túto mohutnú epochu v duchovnom živote národa, i keď to bola epocha sociálnej a národnej poroby. Lebo i keď prevažná časť tých diel, ktoré vidíme vystavené vo Waldsteinskom paláci, nevznikla aktívnou účasťou českého ducha, predsa i samotná jeho účasť pasívna, alebo hoci len číra prítomnosť týchto diel a ich tvorcov v českom prostredí musela zanechať hlboké stopy v jeho dejinnom vývoji. Nejedna zo spomenutých štúdií o dobe barokovej presvedčuje nás práve o tom, že táto epocha „je jediná doba, s ktorou naša prítomnosť ešte priamo súvisí“ a že sme sa ešte ani zďaleka nevyrovnali so všetkým, čo ona vyniesla na povrch, čím ovládala a rozrušovala mysle a zmysly súčasníkov. A v tomto je práve aktuálnosť výstavy „Pražského baroka“ vo Waldsteinskom paláci.

Svojím významom je to naozaj výstava svetová. Usporiadateľstvo nijako neskromne nepreháňalo, keď toto slovko „svetová“ použilo na prospektoch, ktorými zvolávalo návštevníkov zo zahraničia. A práve, že si uvedomujeme svetový význam pražského podniku a že si ho uvedomilo i usporiadateľstvo, žiada sa nám povedať nakoniec niekoľko kritických slov o niektorých technických nedostatkoch, ktoré síce nijako nezmenšujú význam výstavy, ktoré však práve v očiach zahraničného návštevníka znižujú pôsobivosť a — nebojme sa slova — propagačný efekt barokových podnikov.

Na priemerného návštevníka môže iste najúčinnejšie zapôsobiť použitie záhrady a priľahlej loggie za prostredie výstavy. Kúzlo doby účinkuje tu na jeho laický sentiment akosi najbezprostrednejšie a najzrozumiteľnejšie. Je teda veľkou chybou z hľadiska tohto priemerného návštevníka, že úprave záhrady nevenovalo usporiadateľstvo dosť starostlivosti, že sa tu napr. dosiaľ povaľujú všelijaké rozbité stoly a rekvizity, že chodníky sú vysypané pieskom veľmi prašnatým, že v jednom kúte možno nájsť celé smetisko vyradených predmetov, že zadná časť záhrady, ktorá je neupravená, nie je oddelená neprehľadnou stenou (živým plotom) od časti prednej, že večerné osvetlenie záhrady a plastík, ktoré sú v nej vystavené, je nedokonalé, takže návštevník večerného predstavenia, ktorý okrem ceny za lístok zaplatí osobitné vstupné do záhrady (Kčs 8.—), je sklamaný, že po chodníkoch naťahané sú všelijaké šnúry, o ktoré sa návštevníci potkýnajú, pretože ich v tme nevidia a nemôžu predpokladať, že tie šnúry označujú veľmi zákerne cestu k šatniam, a napokon, že hľadisko prírodného divadla je postavené tak nešťastne, že už diváci, ktorí sedia na II. kreslách, vidia na javisko len veľmi nedokonale. — To všetko sú drobné technické chyby, ale v očiach zahraničného návštevníka, ktorý je zvyknutý na dokonalú organizáciu podobných podnikov i z technickej stránky, pôsobia nemilo. Organizátori výstavy, ktorí vykonali ohromný kus práce, uvedomujú si istotne sami najlepšie tieto chybičky a postarajú sa o ich včasné odstránenie.

(1938)