ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sme prisľúbili redaktorovi Elánu zapĺňať túto rubriku glosami o divadelnom živote v Bratislave, museli sme si uvedomiť, že tento život je tuná v začiatkoch, že ho je málo a že teda nebude ľahko písať o ňom tak, aby to nebolo mlátením prázdnej slamy.

O bratislavskom divadle popíše sa síce dosť, no zväčša len z príležitosti premiér, pričom sa celá pozornosť referentov sústreďuje na veci podružné, na paušálne frázy o herečke, ktorej nová úloha „nesedela“, o hercovi, ktorý nemohol uplatniť svoj talent, a pod., zatiaľ čo veci hlavné a zásadné zostávajú obyčajne bez povšimnutia. A predsa v bratislavskom divadelnom prostredí je veľa pálčivých otázok, veľa neriešených problémov, veľa otvorených i zákulisných boľačiek, o ktorých má byť verejnosť informovaná, ak chceme v tomto prostredí vidieť raz ruch a život, a nie stojatú, pokojne sa odparujúcu mláku.

V prvom referáte chceli by sme naznačiť aspoň hlavné z týchto otázok a problémov, aby sme sa v budúcnosti mohli k nim vracať a systematicky si ich všímať. Sú to:

1. Nezdravý podnikateľsko-obchodný systém v SND.

2. Otázka jedného či dvoch činoherných súborov v SND.

3. Kritika repertoáru slovenskej činohry.

4. Kritika práce režisérskej, hereckej a kritika javiskovej slovenčiny.

5. Problém slovenského hereckého dorastu.

6. Možnosti novej avantgardnej scény v Bratislave.

A iné.

Podnikateľsko-obchodný systém kladieme na prvé miesto v rade neriešených problémov v SND. Sme o ňom presvedčení, že je hlavnou prekážkou zdravého rozvoja divadelného umenia na Slovensku. Systém tento zapríčiňuje, že na reprezentačnej slovenskej, národnej a v skutočnosti jedinej stálej scéne slovenskej robia sa ústupky vkusu publika, hrajú sa klzké, odpudivé operety v premnohých reprízach (Na tý louce zelený vlani 34 ráz) a hry kasové (od začiatku tejto sezóny už dve činohry priemernej úrovne: Maturita od Fodora a Kamaráde, kde jsi? od Štěpánka), zatiaľ čo skutočné umenie zostáva v závoze. Podnikateľ je skoro všemohúcim pánom divadla, pravda, bez umeleckej zodpovednosti a bez akýchkoľvek vyšších starostí. Pri rozhodovaní medzi úspechom obchodným a umeleckým vyhráva u neho, prirodzene, vždy ten prvý. Osobne nemožno z takéhoto stavu obviňovať samého podnikateľa, ale skôr zodpovedných činiteľov, ktorí sa tak ľahtikársky zbavujú starosti o SND tým, že túto starosť prenášajú na súkromníka p. A. Drašara.

Otázka jedného či dvoch činoherných súborov na SND je ako horúca kaša, do ktorej každý len zďaleka fúka. Fakt je, že dva súbory sú pre nás toho času prepychom, daromným trieštením síl. Okrem toho existencia dvoch súborov vnáša do umeleckej práce hercov i režisérov nezdravé napätie, osobné aj ideové. Do akých nechutností vie sa takéto napätie vystupňovať, ukázalo sa na začiatku tejto sezóny, keď sa dostali do verejnosti klebety o prestupovaní členov zo súboru slovenského do českého. Áno, aby sa uplatnila aplikácia predvojnového Masarykovho hesla o dvoch univerzitách i pre naše divadlo, potrebovali by sme v Bratislave činohry dve. No rozhodne nie v takej forme, ako ich máme dnes. Obe činohry pracujú dnes v zásade tými istými prostriedkami, za tých istých predpokladov, majú zhruba ten istý repertoár, obracajú sa k tomu istému obecenstvu, lenže jedna to robí v jazyku českom, druhá v slovenskom. To je jediný rozdiel. Úbožiacky a chabý. Vyzerá to tak, akoby oba súbory chceli nasilu dokazovať absolútnu odlišnosť oboch jazykov. Akoby česká činohra snažila sa hrať len pre Čechov, slovenská len pre Slovákov. Zrejme je to snaženie úplne zvrátené, s ktorým nemôže súhlasiť dobrý Čech ani dobrý Slovák. A naskrze už nie Čechoslovák. A jednako tento stav trvá a zbytočne hamuje ťažké začiatky slovenského divadelníctva.

Z repertoáru tohoročnej sezóny absolvovala slovenská činohra dosiaľ tri kusy: Spomenutú Maturitu (správne Matúru) od Fodora, Kvetnatú cestu od Katajeva a Večer trojkráľový od Shakespeara. Prvé dva kusy neznačia nijaký hodnotný prínos. Maturita je kusom vyslovene kasovým, šikovne štekliacim davový sentiment, Kvetnatá cesta je zas chabým pokusom o karikatúru „meštiackych zvyškov spoločnosti“ v SSSR. Až vo včerajšej premiére Shakespearovho Večera trojkráľového v preklade nebohého Vladimíra Roya ukázal slovenský súbor, že stačí svojimi silami na zdolanie i najťažších vecí svetového repertoáru. Večer trojkráľový patrí síce k tým dielam Shakespearovým, ktoré boli napísané akoby mimochodom spakruky, k dielam, v ktorých hneď na prahu treba sa odovzdať ilúzii, uviesť sa do stavu sna, nasadiť úsmev zmierlivého pochopenia. No nebol by Shakespeare Shakespearom, keby i v takýchto krehučkých veselohrách nebol vytvoril postavy, na ktorých si herec rád polakotí. S potešením sme sledovali najmä výkon Bagara v úlohe Malvolia, ako vychutnával (skoro by sa dalo povedať vycmukoval) každý detail svojej precióznej úlohy. Miesto Figuru v úlohe blázna pravdepodobne lepšie by sa bol uplatnil Guttmann. No treba s uznaním kvitovať dobrú snahu režiséra Borodáča, keď dáva možnosť i mladým hercom učiť sa v podobne náročných úlohách. Borodáčová mohla prekvapiť všetkých tých, ktorí s vytrvalou neústupčivosťou chceli by túto herečku vidieť len v rolách sedliackych žien. Mohla im konečne dokázať, že vie prežiť a celkom rázovite filigránsky predstaviť i postavy takého krehučkého žánru, ako je Viola vo Večere trojkráľovom. Pomýleným zdalo sa nám poňatie úlohy Tobiáša pánom Sýkorom. Naturalistický jeho výkon rozhodne nebol v súlade s poetickým a fantastickým rázom celého diela. Prekladu Royovmu všeličo by sa dalo vyčítať. Najšťastnejšie pretlmočil básnické partie diela: „Chyž z vŕby k bránam postavil bych rád / a lkaním duše obliehal bych dom / spev zložil bych o lásky zhŕdaní / a vspieval bych ho priamo v mŕtvu noc.“ Tu je preklad plynný, primeraný ľahkému okrídlenému slohu diela. Inde však, v partiách dramatických, tok reči často zadŕhajú nejaviskové skladby viet. No ani za Roya nemáme dnes náhrady. Shakespeare je pre nás zamknutý siedmimi zámkami, kým sa nenájde nový prekladateľ.

Chceli by sme sa ešte zmieniť o dvoch drámach, ktoré činohra reprízovala zo staršieho repertoáru. Pri návšteve prezidenta republiky bol to Stodolov Svätopluk s novou hudbou Suchoňovou a počas slávností Slovenskej ligy Palárikovo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Oba kusy výrazne ukázali, kade vedie cesta umeleckého vzrastu pre slovenské divadlo. Nielen zo stránky úspechu u obecenstva, ale i zo stránky hereckého výrazu režisérskych výbojov. Presvedčili nás znovu, že ako v iných odboroch i v divadle musíme predovšetkým stavať na svojom a zo svojho. To, čo sa ešte dnes podarilo vyťažiť Borodáčovi z Palárika, čo aktuálneho vedeli vytvoriť hlavní predstavitelia z jeho storočných figúrok, to nemohli by nám poskytnúť v nijakom kuse cudzokrajnom.

V poslednom čase nadhodená bola v Bratislave otázka založenia novej avantgardnej scény. Literárny odbor Umeleckej besedy usporiadal o veci anketu. Referát Vladimíra Klimeša stretol sa na nej s nečakaným záujmom divadelníkov i spisovateľov. Otázka je zrejme veľmi aktuálna a nemôžeme ju odbaviť niekoľkými slovami. Preto sa k nej vrátime obšírnejšie v budúcom referáte.

(1936)