ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Istotne poznáte ten pocit: Vraciate sa po dlhom čase z ďalekého mesta do rodného kraja. Vystúpite z dusného vlaku niekedy v podvečer na malej staničke a v tej chvíli vás ovanie dávno známa vôňa rodného kraja. Cítite ju v povetrí, chladí vás sviežim dotykom na tvári, šteklí vás v zátylí, ovinie sa vám okolo členkov, ba dostane sa vám rozhalenou košeľou až na prsia. Je to pocit veľmi určitý a mocný, no ťažko je lokalizovať ho a nedá sa vnímať jedným orgánom. Útočí na všetky zmysly a keď nie inšie, žiada sa vám aspoň zhlboka vydýchnuť. Fyzické uvoľnenie a priam rozkoš z tohto uvoľnenia prináša vám pozdrav domova a uistenie, že tam, doma, je všetko v poriadku, všetci že sú zdraví a čakajú na vás pri zakrytom stole s teplou večerou, ktorá vám tak dobre padne, prv než si ľahnete do známej postele, ktorú pre vás ustlali známe a drahé ruky.

Podobný pocit, lenže oveľa hlbší a intenzívnejší, majú dnes všetci tí, ktorým je dožičené dýchať na oslobodenej čiastke našej vlasti. Sprvoti je tento pocit — pocit úplného telesného i duševného uvoľnenia — taký prudký, že sa človeku od neho až hlava zamotá. Je mu ako rekonvalescentovi, ktorý prvý raz vstal z postele; cíti sa neobyčajne ľahkým, no napriek tomu nohy ho nechcú počúvať a oči, odvyknuté dívať sa do svetla, sú oslepené, že sa do nich až slzy tisnú. Panebože, veď je tu toľko slobody odrazu! Slobodne dýchať, slobodne sa pohybovať, slobodne a nahlas hovoriť o všetkom, o čom sa doteraz len po kútoch šeptalo, slobodne čítať čierne na bielom, že áno, že je to skutočnosť a nielen horúčkovitý sen, že sa vracia prezident, že budú spievať krasnoarmejci, že bude akadémia, na ktorej verejne prehovorí ten, ktorého už boli vyhlásili za mŕtveho. Veď sa to ani nedá všetko odrazu poňať a pochopiť. Spočiatku je z toho všetkého len taká bohapustá radosť, také bláznivé uvoľnenie všetkých zmyslov, že keby bolo času pozastaviť sa nad tým, musel by si človek pripadať ako, s odpustením, teliatko, ktoré gazda v slnečné jarné ráno po prvý raz vypustil na dvor, aby sa poriadne a do chuti vyskákalo.

Ozaj, veď okrem toho všetkého je tu ešte aj jar a je tu aj Veľká noc. A mali by vari byť aj oblievačky. Mala by sa, ako vždy, aj tohto roku vrátiť všetka tá poézia do mladých sŕdc, na ktorú sme od vzrušenia skoro zabudli. Nad oráčovou brázdou by mal znovu vzlietnuť škovran a na halúzkach orgovánu mali by už byť o tomto čase svieže lepkavé pupence. Ozaj, či sú vskutku tam? A či sa nájdu ľudia, ktorí si ich aj dnes všimnú a potešia sa s nimi? Istotne sa nájdu. Lenže ich potešenie a radosť nad prebúdzajúcou sa prírodou musí byť tohto roku tichšia a skromnejšia, pretože táto radosť je prehlušená oveľa väčšou radosťou, oveľa mocnejším plesaním nad vzkriesenou slobodou a prebúdzajúcim sa životom ubitých národov. I škovránok a poézia mladých sŕdc príde raz ešte k slovu. Toho času väčšmi však než spev škovránka lahodí nášmu uchu dunenie diel, ktorými sú rozbíjané na prach a popol ostatné zvyšky barbarského mocnárstva, ktoré si ešte len nedávno trúfalo sputnať celý svet a zapriahnuť ho do svojej zbojníckej káry. Sviatky vzkriesenia majú dnes teda nový a vypuklejší význam: oslobodené a práve oslobodzované národy Európy slávia v nich zmŕtvychvstanie svojich nezadateľných práv na samostatný a slobodný život. Pred pár dňami prešlo slnce ponad rovník, stúpa vždy vyššie nad zmučenou severnou pologuľou a s ním stúpa vždy vyššie a vyššie i slnko nášho nového života. Dnes už netreba byť vari ani prorokom, aby sme mohli predpovedať, že prv než tamto slnko na oblohe dosiahne svojho kulminačného bodu, bude kulminovať slnko nášho nového života a démon tmy prepadne sa definitívne do jazerných pekiel, kam odjakživa patril.

1945