ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Temer bez povšimnutia zo strany verejnosti dožil dr. Aurel Stodola, profesor curyšskej techniky, dňa 11. mája t. r. svojich osemdesiatich rokov. Jediným ospravedlnením tejto našej nevšímavosti k jubileu najväčšieho učenca, akého kedy náš národ zrodil, môžu byť len rušné časy, ktoré práve prežívame. Pravda, pozornosť, ktorú my, v našich pomeroch, môžeme venovať životu a dielu dr. Aurela Stodolu, nepridá ani neuberie na sláve tomuto geniálnemu inžinierovi a mysliteľovi. Veď dielo Stodolovo, najmä jeho klasická kniha Parné a plynové turbíny, známejšie je v Nemecku, v Amerike, v Anglii i v Austrálii ako u nás na Slovensku, v jeho rodnej krajine. No, taký je už osud všetkých veľkých učencov, ktorých zrodila naša zem. Všetci do jedného stali sa známymi, či dokonca svetoznámymi, prostredníctvom cudzích kultúr a cudzích národov. Spomeňme si len na slávneho geografa a historika Mateja Béla z prvej polovice osemnásteho storočia, spomeňme si na znamenitého geológa Dionýza Štúra, na Pavla Jozefa Šafárika. Všetci, ak chceli, aby ich dielo nezakrpatelo v úzkych domácich pomeroch, museli sa naturalizovať v cudzom prostredí, museli svoje práce uverejňovať v zahraničných časopisoch, a ich vlastný národ dozvedal sa o nich a ich diele len vtedy, keď už bolo neskoro, keď už oni hmotne i duchovne boli sputnaní s cudzím prostredím a s cudzou kultúrou.

Takýto osud postihol do rokov prevratových každého veľkého slovenského učenca. Takýto osud postihol i dr. Aurela Stodolu, ktorý od roku 1892 do roku 1936 prednášal na vysokej škole v Curychu, a domov, na Slovensko najviac ak sa prišiel podívať, navštíviť svoju rodinu.

No jednako patrí sa, aby sme si, hoci oneskorene, spomenuli na Aurela Stodolu z príležitosti jeho osemdesiatych narodenín. Veď dielo učencovo, a najmä dielo technikovo, beztak nepatrí nikdy jednému národu. Tešilo by nás síce, a Stodola bol by nám bližší, keby toto jeho dielo bolo vzniklo v domácom prostredí. No pre to nebolo u nás nijakých predpokladov. Potešme sa teda aspoň faktom, že dr. Aurel Stodola je pôvodom Slovák a že v nových, priaznivejších pomeroch budúci Stodolovia, budúci nadaní slovenskí učenci nebudú už musieť utekať so svojím dielom za hranice, aby ho mohli uplatniť.

Inžinier Ferényi zostavil bibliografiu Stodolových vedeckých prác. Je týchto prác vyše pol sta a mnohé z nich, najmä základné dielo o parných turbínach, sú preložené do všetkých svetových rečí. Nemalo by zmyslu citovať na tomto mieste všetky názvy a obsahy týchto prác. Sú to veci čisto odborné, ktoré špecialista bez toho musí poznať. No poslucháčov rozhlasu by azda spomedzi všetkých týchto prác zaujímala aspoň jedna, odlišujúca sa od ostatných tým, že nie je ona dielom technickým, ale filozofickým. V pôvodine má táto práca názov Gedanken zu einer Weltanschauung vom Standpunkte des Ingenieurs a vyšla v niekoľkých vydaniach v Berlíne u Julia Springera. Do slovenčiny je dnes preložený aspoň úvod, a to v Technickom obzore ročník I, číslo 4 — 5. Starý, vyše sedemdesiatročný inžinier Aurel Stodola (dielo vyšlo po prvý raz roku 1931) sa tu na sklonku svojho života obzerá po vykonanej práci a kladie si otázku, či rozvoj modernej techniky, ku ktorému on sám tak mocne prispel, či tento rozvoj pomohol nejakým spôsobom k šťastiu ľudstva. Odpoveď na túto otázku vyznieva v knihe spočiatku veľmi pesimisticky. No vinná nie je technika ako taká, ale tí, čo zneužívajú jej výdobytky pre osobný prospech. Z dnešného chaosu vo využívaní technických vynálezov môžu — podľa Stodolu — vyviesť svet zase len technici a to jednoducho preto, lebo len oni poznajú sily, ktoré tento chaos spôsobili. Lebo len oni poznajú zákony, ktorými sa tieto sily spravujú, a preto len oni môžu ich ovládnuť a zorganizovať tak, aby slúžili a nie škodili ľudstvu. K tomu, pravda, je potrebné, aby technika stratila svoje poslanie ako remeselné a bezduché používanie naučených formuliek a stala sa naozaj duchovnou tvorbou. A ďalej treba vziať bezpodmienečne výdobytky techniky z rúk tých, ktorí ich používajú len pre svoje lakomé a prospechárske ciele.

Aurel Stodola končí svoju knihu citátom záverečného chóru Prírodnej symfónie Hauseggerovej, ktorou chce vysloviť svoj obdiv prírode a vieru v konečné víťazstvo dobra, krásy a spravodlivosti.

(1939)