ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pol dňa s E. B. Lukáčom

Bratislava, Konventná č. 11.

V predsieni visí biela námornícka čiapka. Spomíname: Paríž, Štokholm, Helsingfors, Lipsko, a táto čiapka: Dubrovník.

Klopeme.

Otvára nám a stojí pred nami. Čierny, v červenom župane, bosý.

Dve izby plné kníh. Jammes Joyce a Karol Kuzmány v pôvodnom vydaní. Keby tu nebolo toľko kníh, pôsobilo by na nás puritánske zariadenie bytu skľučujúcim dojmom. Ale sú tu knihy: na stoloch, na policiach, na stoličkách, na otomane, na skriniach — všade. A básnik pohybuje sa medzi nimi bez najmenšej stopy snobizmu. Pokúšame sa charakterizovať si jeho pomer k nim: Pripomína nám raz decko, ktoré sa ihrá v piesku (tak naivne sa teší krásnej úprave, podarenému veršu); raz zasa váženého stredovekého majstra Benvenuta Celliniho, ktorý tak dokonale rozumel svojmu remeslu. Ale obe prirovnania sú zrejme falošné; básnikovi nie je umenie hrou ani zábavou, je mu prosto živlom, v ktorom žije a umiera.

Gramofón hrá: Tannhäuser, Du bist mein Stern, a znovu Tannhäuser.

Básnik stojí pri peci a číta Valéryho krištáľový Spev antických stĺpov. Potom pochytí čosi z melódie a začne hvízdať. Recituje ďalej. Počúvame: zimničný Baudelaire, pokorný Jammes, preklínajúci Ady a akýsi nesmierne nežný perzský básnik, ktorého meno sme zabudli. Všetko vlastné preklady. A niekoľko svojich nových básní.

Toľko miesto obligátneho pohostenia čiernou kávou. Odiózne vám je vypiť naraz toľkú krásu. Raz žeravá láva slov páli vám vnútornosti, raz krv mrzne vám v žilách v povíchrici preklínaní.

Básnik odkladá zbroj. Zas je tu človek usmievave prisviedčajúci: „Hej-hej.“ (To „h“ znie zavše ťažko, podfarbené stonom, akým sprevádzame dvíhanie ťažkých predmetov; krok štajerského koňa. „e“ je prítulné, ľahké vtáča, „j“ sprevádza čľapot jesenného dažďa na prázdnu ulicu. Zladené dovedna dobrým úsmevom.)

Gramofón mlčí. — Biblia. — Prorok Izaiáš: Vejdi do skály a skry se do prachu před hrůzou Hospodinovou, před slávou důstojnosti jeho.

Nakoniec: bolesti verejného života. Tváre známych ľudí defilujú v novom neznámom svetle.

A na samý koniec: Trochu osobných záležitostí.

Stále bosý.

Tým nech je najlepšie charakterizovaná jeho osobnosť.

Večer s redaktorom Elánu

Kaviareň Štěrba, Václavské námestie.

Našiel som ho na obvyklom mieste s obvyklým úsmevom na tvári v úzkej spoločnosti niekoľkých mladých slovenských Pražanov.

Má mnoho starostí s Elánom. Človek, ktorý nikdy nič neredigoval, nemá poňatia, koľko všelijakých pascí je nastavené redaktorovi do cesty. Koľko úskokov musí použiť, kým sa mu podarí zohnať príspevky od spolupracovníkov. Každé hotové číslo takého časopisu je pre redaktora vlastne malým zázrakom. Do posledného okamihu nedúfal, že sa mu to podarí. Predstavte si len: musia tam byť príspevky, a to aspoň jeden-dva vážne, ťažšieho kalibru so solídnym nejakým podkladom, musia tam byť dve-tri pôvodné básne, pár recenzií o nových knihách, aspoň jeden interview s nejakým koryfejom o otázke, ktorá je práve aktuálna, musí tam byť niekoľko podarených causerií, ktoré urobia časopis stráviteľným pre žalúdky najširšieho obecenstva. Musia tam byť, pravda, aj obrázky. Ale — najhlavnejšie — musia tam byť inzeráty. To všetko musí byť ľahké (aby časopis nevyzeral ako akademický sborník univerzitných profesorov), aktuálne, nesmie to presahovať určitý rozsah atď. atď. A teraz povážte, prosím, že sa to musí zohnať od ľudí lenivých, nedochvíľnych, prešibaných a škodoradostných (poznámka redaktora: za tieto epitetá neberiem zodpovednosť, umývam si ruky ako Pilát), akými sú všetci prispievatelia všetkých časopisov sveta. Že sa to musí sádzať, korigovať, posielať pätnásť ráz do tlačiarne, že sa musia robiť štočky, musia to lámať, tlačiť, baliť, expedovať, účtovať, vymáhať predplatné a bohvie čo ešte. Uvážte to, prosím, a uznáte, že pán redaktor nemá dnes veľa chuti do nadšených chválospevov o rozvoji slovenskej literatúry. Hlavná vec: Elán má osemtisíc predplatiteľov a tohoto večera sme voľní a môžeme sa tu pozhovárať v spoločnosti dobrých známych. Môžeme sa obzrieť okolo po hosťoch, zaklebetiť si a pokúsiť sa byť vtipnými:

Okrúhly stôl vylučuje akúkoľvek nadradenosť. Nikto nepredsedá, neudáva tón. Rozhovor je nezáväzný a preskakuje z predmetu na predmet.

Dr. M.: „Čítal si poslednú Přítomnost? Nadáva tam ktosi škandalóznym spôsobom na slovenské pomery.“

Smrek: „Týka sa to Elánu?“

Dr. M.: „Božechráň!“

Smrek: „Tak ma do toho nič. Všetkých takzvaných mudrcov si netreba všímať a robiť ich populárnymi.“

Dym zahaľuje červené lustry a dáva im podobu muchotrávok. Pomedzi stoly pulzujú kelneri v pravidelných intervaloch. Pán profesor Haraoui vyčnieva spoza osihoteného stola svojou šticou, oblakmi dymu a hŕbou francúzskych novín. Tvári sa nezúčastnene, ako Robinson na ostrove. Povedľa prejde dáma v žltom kvetovanom úbore. „Čajová konvice“ — pripomenieme si odrazu.

Debatuje sa o Rázusovom námete k založeniu slovenského denníka v Prahe.

Preskočíme k interviewu v Prágai Magyar Hirlape o expanzívnych snahách mladej slovenskej literárnej generácie. Von do kultúrneho sveta!

Potom nám ukazuje obálku na novú Rázusovu knihu. Poznávame na nej Gretchen z Fausta. Teraz je to Júlia, statočná Breznianka. Hľa, v ľavom rohu je erb toho mesta. Žurnalistická pohotovosť.

Spomienky na Paríž a Holandsko.

„Chýba vám gombík na kabáte, pán redaktor.“

„Ba nie, nechýba,“ a vytiahne ho z bočného vrecka. „Ale závidím vášmu priateľovi, slečinka, máte taký zvláštny príjemný hlas. Dal by som si ho natočiť na gramofónovú platňu.“

Teraz obligátne pivo, ako už v Prahe.

„Toto pivo vám neodporúčam, pán redaktor. Robí vás priveľmi mäkkým, zachádzate so svojimi spolupracovníkmi nebezpečne jemne.“

„A predsa, vidíte, Elánom chceme zapriahnuť do literatúry všetko, čo len vládze perom. Chceme rozvíriť záujem, pozdvihnúť úroveň i meradlo a rozšíriť obzor nášmu čitateľovi.“

Rozhovor sa zvrhne v učenú dišputáciu o možnostiach rozvoja slovenskej literatúry.

(1930)