ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Knižka má titul Jozef Škultéty, ale mohli by ste ho zameniť s titulom iným, povedzme „Šesťdesiat rokov zo slovenského života“, a nič by sa nestalo. Bol by to titul rovnako priliehavý k obsahu knižky. Lebo meno Jozef Škultéty a pokonných šesťdesiat rokov nášho života — to sú pojmy súradné; tak úzko späté, že ich nemožno oddeliť. Jozef Škultéty ako človek, ako súkromník nejestvuje. Je len Jozef Škultéty redaktor, Jozef Škultéty filológ, Jozef Škultéty historik atď. Osobne nenáročný a nevýbojný, neuplatňoval nikdy osobné sklony; cele sa podradil záujmom prostredia. Vzal na seba nielen jeho kríž, ale i jeho farbu a charakter, takže bol ako tie mimikri: nenápadný, miznúci vo svojom okolí. Rytier, ktorý sa obrnil skromnosťou, prácou a trpezlivosťou. Andrej Mráz si dobre uvedomil tieto črty v povahe a pôsobení Škultétyho, keď sa púšťal do knižky o ňom. Nezačal svoju monografiu dátom narodenia, opisom dediny Potoka v Gemeri alebo podobne. Začal ju opisom rokov matičných. Lebo tieto roky sú pravou kolískou Škultétyho. V nej po prvý raz otvoril oči, aby videl nad sebou zachmúrené slovenské nebo, v nej sa mu rozviazal jazyk slovenským slovom.

A celá monografia spracovaná je pre obsiahlosť Škultétyho pôsobenia, pre jeho všestrannosť a všadeprítomnosť spôsobom hodne kaleidoskopickým. Jednotlivé črty bolo treba zháňať z rozdrobeného diela Škultétyho, z mnohých kútov a priečinkov vedy, osobnej korešpondencie, novinárskych článkov, z celej minulosti slovenskej. Nedalo sa nezavadiť o problémy dosiaľ neriešené a náhľady neustálené. Vylúpnuť z tejto suroviny celú osobnosť, neporušenú a neskreslenú, mohlo sa podariť len skúseným rukám. A Mrázovi sa to podarilo. Nielen preto, že oblasť, v ktorej sa mu prichodilo pohybovať pri zbieraní dát, je mu podrobne známou, ale najmä preto, že si osvojil pracovnú metódu svojho majstra, samého Škultétyho: „nesústredil svoj pohľad iba na vymedzený predmet, ale dokresľuje a osvetľuje ho často vzdialenými momentami.“ Ukazuje Škultétyho nielen pri práci vedeckej, redaktorskej a beletristickej, ale aj v styku s ľuďmi; konfrontuje jeho osobnosť a jeho náhľady s náhľadmi Vajanského, Czamblovými, Masarykovými, najmä však s náhľadmi hlasistov. Pravda, vždy len natoľko, nakoľko je potrebné na vykreslenie určitej povahovej vlastnosti alebo určitej periódy v živote Škultétyho. Pri týchto konfrontáciách muselo zostať veľa vecí nedopovedaných. Najmä na tých stranách knižky, kde sa hovorí a hlasistoch a o Škultétyho pomere k nim. Napriek tomu, že sa tu Mráz ukázal ako veľmi bystrý a prenikavý kritik — či skôr práve preto, že sa ukázal ako taký — zaväzujú ho tieto nedopovedané vety k podrobnému rozboru hlasistického hnutia. Veta: „Ani jeden z hlasistov nemal dôkladnejších literárno- a kultúrnohistorických vedomostí…“ alebo „Vcelku slovenský hlasizmus je totiž ideologický hodne povrchný a neujasnený“ musí byť podopretá dokladmi.

Podľa istoty a rozhodnosti, s ktorou sa Mráz tejto témy dotkol, ako i podľa niekoľkých výrazných postrehov a háklivých narážok (najmä o Šrobárovi) súdime, že Mráz tieto doklady má a že je na rozbor hlasizmu pripravený. No to, čo povedal o veci v tejto knižke, berieme len ako závdavok budúcej jeho práce.

Ale napriek tomu, že bolo ťažkou prácou vystihnúť osobnosť Škultétyho v tomto dosiaľ nepreskúmanom trasovisku ideí, osobných sporov a vecných omylov v celom jej rozpätí, vykonal ju Mráz i tu znamenite. S veľkou láskou a pochopením zhrnul rozdrobené — v tisícorakých záujmoch roztrúsené črty osobnosti Škultétyho a vytvoril z nich portrét plastický a trváci.

Bez Mrázovej knižky zostal by azda tento portrét na veky pochovaný v rozmrvenom diele Škultétyho. Neznámy a neprístupný budúcim generáciám. Takto vidíme zreteľne pred sebou šľachetného človeka, pravého rytiera, taktného, objektívneho, ale aj smelého a nekompromisného. Baťka, ktorému dôverovalo celé pokolenie ako vlastnému otcovi.

(1934)