ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Motív Odlomenej haluze nie je v našej literatúre nový; práve pred päťdesiatimi rokmi vyšiel román s podobným názvom a s podobným zameraním. Bola to Vajanského Suchá ratolesť. Rozdiel je iba v tom, že suchou ratolesťou pred päťdesiatimi rokmi bolo odrodilé zemianstvo, kdežto odlomenou haluzou je dnes slovenské židovstvo, resp. jeho časť. A rozdiel je i v tom, že Vajanského ratolesť bola už vskutku suchá a pre národ stratená; Stanislav Rudopoľský je len básnická fikcia, romantický ideál, nie postava skutočná a životaschopná, zatiaľ čo postava Mikuláša Anjelmôja je plná životného elánu a zdravých, bojovných rozmachov.

Vámoš vraj pôvodne nechcel napísať knihu zo židovského prostredia. Mienil napísať román dospievania (to bol i podtitul pôvodného názvu Zlatý vek). Potreboval k tomu postavu mladého chlapca, ktorému ľudská obmedzenosť hádže polená pod nohy všade tam, kde jeho zdravá fantázia tuší pohádkové svety, plné radosti a krásy. Hodilo sa mu postaviť tohoto chlapca do prostredia židovského. Nielen preto, že toto prostredie dobre pozná, ale i preto, lebo polená, ktoré má ono k dispozícii v päťtisícročnej tradícii talmudu pre svojich neposedných príslušníkov, sú mimoriadne hrubé a dobre mierené. A lákala ho iste i novosť tohoto prostredia v slovenskej literatúre. Židov sa slovenská literatúra dosiaľ stránila. Okrem listov, čo písal všestranný Paulíny na ich adresu („pravda, s takým malým úspechom ako jeho svätý predchodca Pavel“) a dvoch-troch článkov od hlasistov, nenašlo by sa veľa prameňov pre štúdium židovskej otázky na Slovensku. „My nemáme čo žalovať sa,“ píše Svetozár Hurban v prvom ročníku Slovenských pohľadov, „na židovský vplyv z vyššej duchovnej stránky. Semitizmus v literatúre a umení je nám taký odporný, že niet obavy pred nákazou, aká sa rozožrala v Nemecku. Negatívne hospodárenie židov javí sa u nás najciteľnejšie v národohospodárskom a spoločenskom ohľade, len na tieto dve veci vzťahuje sa u nás židovská otázka…“ Takéto bolo teda stanovisko slovenského spisovateľa pred prevratom; psychológia a mentalita židovstva ho nezaujímala; Palárik vo svojich veselohrách vytvoril pre postavu slovenského žida klišé, s ktorým sme vystačili skoro celých sto rokov. Žid bol židákom, dedinským krčmárom, pijavicou na prsiach ľudu. Bolo to klišé veľmi hrubé, s veľmi riedkym rastrom.

Charakter slovenského židovstva nie je ani zďaleka taký jednoduchý a jednoznačný. Naopak, je veľmi zložitý, sformovaný mnohými, rôznorodými okolnosťami. Židovstvo bolo síce do prevratu negatívnym činiteľom v našom hospodárskom a sociálnom živote, ale treba uvážiť prečo. Treba uvážiť, že vo svojej osihotenosti je nútené utiekať sa k mocnostiam, ktoré zaručujú aspoň akú-takú ochranu rasovej a náboženskej výlučnosti a ktoré mu poskytujú príležitosť k uplatneniu jeho obchodného talentu a životnej výberčivosti. Preto sa postavilo pred prevratom na stranu maďarskú, vládnúcu. Hospodárska chudoba a nevýbojnosť slovenského ľudu nedávala mu nijaké možnosti na ukojenie prieberčivých ambícií. Dávala mu len príležitosť predávať alkohol. Slovenské kultúrne snaženie zostávalo mu cudzie, pohŕdalo našimi prostými duchovnými hodnotami, vyrobenými po domácky. A i geografická poloha Slovenska prispievala k ostrému odlíšeniu živlu slovenského od židovského. Slovenskom prechádza totiž hranica, na ktorej prestáva asimilácia židovstva smerom na východ. Mestský žid sa ešte asimiluje (to jest pred prevratom sa pomaďarčil), ale vidiecky (a na vidieku sústreďoval sa pred prevratom všetok slovenský život) žije patriarchálnym, od okolia ostro odlíšeným životom. „Nemá s ľudom nič spoločného, mimo hrozne skopanej kuchynskej slovenčiny,“ ako hovorí Vámoš.

Po prevrate sa však kultúrna orientácia Slovenska zmenila. Nie sú to už len úzko ohraničené nacionálnobuditeľské záujmy, ktoré dnes zamestnávajú slovenských spisovateľov. Kultúrne snaženie sa diferencovalo, obzor sa rozšíril. A to i v tú stranu, kde dosiaľ čupelo židovstvo, zaťaté a skývraživé. Slovenský spisovateľ má dnes možnosť — nie, viacej — povinnosť, objavovať a umelecky stvárniť neznáme a nepreskúmané kúty novej slovenskej skutočnosti, na ktorých do prevratu bolo napísané „hic sunt leones“. Nesmie ho odstrašiť, keď svojimi objavmi vyvolá prekvapenie a odpor na tvárach počestných strážcov mravnosti a svojráznosti v literatúre.

Vámoša tento odpor neodstrašil, vydal dielo, v ktorom je každá kapitola objaviteľským činom. Román je napísaný akoby na rozlúčku s tým predprevratovým cudzím a nepriateľským židovstvom (začína sa v rokoch predvojnových a končí sa prevratom), je v ňom zachytená posledná grimasa toho neživota slovenského žida.

Vlastne sú to grimasy dve, pretože tvár slovenského žida bola vtedy rozkálaná. Bola to dvojitá, jánusovská tvár. Jedna sa škľabila podlízavo barónom, grófom, gentry v ústrety — to bola tvár žida zmaďarizovaného, druhá, meravo zahľadená, skuvíňajúca nad stránkami talmudu, načúvala päťtisícročnej tradícii a odvracala sa s dešpektom od okolia — to bola tvár žida vidieckeho. Prvú tvár nosí v románe Artúr Politzer, barón z Patsmaghu, druhú rodina krčmára Krakauera, najmä jej najmladšia ratolesť, bócherko Nandi. Obe tieto tváre (a popri nich na doplnenie charakteristiky rad ďalších) vykreslené sú v románe markantnými, typicky vámošovskými črtami a zostanú tu ako na výstrahu pre hlavného hrdinu Mikuláša Anjelmôja.

Mikuláš Anjelmôj je „odlomenou haluzou“ toho „čudáckeho kmeňa“, presadenou do novej štepnice ľudského pokroku a bratstva. Je židom len napolo, nelegitímnym synom Režiky Krakauerovej a baťka Michala Anjelmôja. Sprvoti volá sa Samkom, býva u matere, nosi pajesky. Potom sa jeho odbojná zdravá nátura dostane do konfliktu s rituálnymi predpismi židovskej kuchyne, vlastnoručne zarezáva husi, ktoré má nosiť k šachtrovi do susednej dediny, podvod vyjde najavo a Samko utečie k múdremu a tolerantnému otcovi Michalovi. Tento ho adoptuje a vychová podľa rousseauovských zásad. Spočiatku Mikuláš trpí pre svoj židovský pôvod, ale čím ďalej, tým šťastnejšie premáha bolestnú osamelosť svojej rasy, až napokon vyrastá v zdravého a pravdymilovného mládenca.

K tomuto hlavnému deju pripojuje sa v románe celý rad ďalších epizodických príbehov. Autor zmocňuje sa pri rozvádzaní hlavného motívu stále nových a nových osôb, podrží ich na chvíľu pred čitateľom, zdrapí z nich dakoľkými dravými pohybmi konvenčnú masku, vyrve bez obalu a bez stopy obradnosti jadro ich povahy, nech je hocijaké špinavé a odpudzujúce, a bez rozpakov, bez ohľadu na kompozičnú ucelenosť, ich odmrští, aby sa nikdy viac neukázali v románe. Takouto epizodickou postavou je napr. Majzl, jeho žena Sára, takou je Ilona zo Szarkaházu, Aladár Podhradský, Finger a celý rad ďalších. A hoci každá má v románe svoje miesto, hoci na každej demonštruje autor dáku charakteristickú črtu, predsa len spôsob, akým ich autor uvádza na scénu, je primitívny. Máte dojem, že sú to len napochytre zohnané kulisy, ktoré autor posunuje, aby ohromil čitateľa. Ohromil, nie okúzlil. Tento dojem je možno nesprávny, pretože, ako hovoríme, na každej demonštruje dáku charakteristickú črtu, ale neubránite sa mu a musíte ho autorovi pripísať ako umelecké mínus. Nedostatok zmyslu pre kompozíciu a snahu po ohromovaní čitateľa prejavil konečne Vámoš už v Atómoch boha. Ale ako sa mu to prepieklo vtedy, prepečie sa mu i teraz, lebo tento nedostatok je na druhej strane vyvážený spomenutým kladom, objaviteľským gestom, ostrou analýzou neznámych končín novej slovenskej skutočnosti.

(1934)