ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

10. novembra pripomenula si slovenská činohra SND dvadsiate výročie Sovietskeho sväzu predstavením Gorkého hry Vassa Železnovová, ktorú pre túto príležitosť preložil Mikuláš Gacek a režíroval Janko Borodáč. Ruský, klasický i moderný repertoár má už peknú tradíciu na scéne našej činohry. Hlboký psychologický realizmus jeho autorov, zdá sa, veľmi dobre vyhovuje režisérskym tendenciám šéfa slovenskej činohry. Preto i predstavenia tohto repertoáru sú z najšťastnejších v bratislavskom divadle. Po známych drámach Na dne a Jegor Bulyčov je Vassa Železnovová treťou hrou Maxima Gorkého, ktorú sme na scéne SND videli. Nevyrovná sa, pravda, dramatickým účinom ani silou básnického slova prvým dvom. Vassa Železnovová, dráma z predrevolučného kapitalistického Ruska, pôsobí dojmom neucelenosti, nehotovosti, akoby autor nebol stihol doriešiť problém, na ktorý sa podobral, alebo akoby divákovi chcel len naznačiť možnosti konfliktov a dramatických situácií, ktoré by sa dali z predstavovaného prostredia ešte vyťažiť. Preto niektoré scény vyznievajú bezradne, nepresvedčivo a nepripravene. (Ako napr. scéna záverečná, v ktorej Vassa Železnovová celkom nečakane umiera.) Niektoré osoby sú zasa nedokreslené, pozbavené možnosti uplatniť sa na javisku výraznejšie. (Celkom diletantsky postavená je napr. osoba revolucionárky Raisy.) Nemohli sme sa striasť dojmu, že autor písal hru akosi v chvate, akoby ju bol musel dokončiť do určitého termínu. Inak totiž nemožno si u Gorkého vysvetliť spomenuté nedostatky. No i pri týchto nedostatkoch poskytla Vassa Železnovová skvelú príležitosť pre pani Oľgu Borodáčovú vytvoriť v titulnej úlohe typ tvrdej a dravej, pritom však veľmi senzitívnej ženskej. Skvele vie pani Borodáčová vibrovať svojím mimickým výrazom a kultivovaným hlasovým fondom medzi podobnými dvoma protiľahlými charakterovými prejavmi. Znamenite sa vžil do úlohy ľahkomyseľného a cynického parazita Chrapova i Andrej Bagar. Obdivuhodná je ľahkosť a nenásilnosť, s ktorou prekonáva Andrej Bagar i najnáročnejšie autorove požiadavky na herecký výkon. Je istotne z tých šťastných hercov, pri ktorých vôbec nebadáte, že hrajú. Pani Meličková v úlohe revolucionárky Raisy, ako sme už spomenuli, nemala skoro nijakej možnosti ukázať v hre svoje schopnosti. Peknú príležitosť v úlohe naivných dcér Vassiných mali zato slečna Schwingerová a pani Březinová. V ostatných menších úlohách vystúpili s úspechom p. Sýkora ako Sergej Železnov, sl. Bancíková ako slúžka Líza, sl. Juričková ako Vassina dôverníčka Anna, sl. Muchová ako chyžná, Bachlet ako Melnikov, Guttmann ako Krotký (na premiére dr. Jamnický), Beran ako Aľoša a Kováč ako Eugen.

Pri premiére prijalo vraj obecenstvo hru chladne a návšteva bola vraj veľmi slabá. My sme boli na prvej repríze a — div divúci — divadlo bolo takmer nabité i obecenstvo bolo vďačné. To vari bolo najpríjemnejšie prekvapenie toho večera.

(1937)