ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dovoľte mi, veľactení, aby som tento otvárací prívet Puškinovho večierku začal nepatrnou osobnou spomienkou: Na sklonku prvej svetovej vojny, teda skoro pred tridsiatimi rokmi, odchádzal chudobný slovenský chlapec po prvý raz z rodičovského domu na štúdiá do cudzieho maďarského mesta. Mať mu nabalila kufor šatstvom a koláčmi a otec v múdrej predvídavosti priložil navrch zopár slovenských knižiek. Boli medzi nimi i dva zošity Zábavného a poučného čítania, ktoré vtedy vydával KÚS v Martine. Prvý, v belasej obálke mal nadpis Dubrovský a iné články, druhý, v žltej obálke volal sa Slečna sedliačka. Za dlhých deväť mesiacov pobytu v nevľúdnom maďarskom prostredí čítal chlapec tieto knižky znovu a znovu, a najmä Dubrovského vedel skoro naspamäť.

Je to spomienka vskutku nepatrná a nehodno ju skoro uvádzať v rámci bohatého programu slovanského týždňa. Veď chlapec vtedy ani nevedel, že autorom oboch povestí bol Puškin, a čítal ich znovu a znovu len preto, lebo po strastiplných hodinách bifľovania lekcií z földrajzu^[12] a nyelvtanu^[13] nachádzal úľavu v tom, že sa mu prihovárali zrozumiteľnou rečou, a tiež v tom, lebo mu dávali tušiť, že okrem toho duchamorného, maďarónskeho sveta, ktorý ubíjal v ňom všetku detskú radosť, existuje ešte aj nejaký iný, veľký a mohutný svet slovanský, obývaný ľuďmi blízkymi a príbuznými.

Čo aká nepatrná je táto spomienka, dokazuje nám však predsa, že kult Puškinov na Slovensku nie je dnešného dáta. Nie pred tridsiatimi, ale pred sto a desiatimi rokmi, teda ešte pred vznikom spisovnej slovenčiny, vyšla prvá báseň, ktorou sa u nás začína tento puškinovský kult. Je to Žel nad Puškinem, báseň od Ľudovíta Štúra, napísaná pod dojmom zvesti o tragickej básnikovej smrti. V 38. roku minulého storočia vychádza už prvý preklad z jeho tvorby a potom rok po roku hromadia sa preklady ďalšie. Do roku 1914 napočítal historik slovanských literatúr dr. Brtáň 90 čísel puškinovskej bibliografie na Slovensku. Od oslobodenia v roku 1918 pribudlo do tohto zoznamu ďalších 250 čísel. Kuzmány, Kráľ, Sládkovič, Vajanský, Hviezdoslav, Jesenský, slovom najlepší naši poeti, uvádzajú k nám neustále už vyše sto rokov preklady z Puškina. Smelo možno povedať, že jeho kult v slovenčine je taký starý ako slovenčina sama. No nie je to len kult, prázdne a pasívne uctievanie. Účinok génia Puškinovho je oveľa hlbší, aktívnejší. Ním sa slovenská poézia v pravom slova zmysle obrodila. Pod jeho vplyvom prekonala na jednej strane jednostrunné štúrovské ponášky na ľudové piesne a vyšvihla sa na druhej strane nad klasicizujúcu poéziu Hollého. Na doklad stačí azda uviesť Marínu, túto prvú modernú báseň slovenskú, o ktorej literárni historici bezpečne zistili, že by nikdy nebola vznikla v takej forme a v takom smelom výraze bez Puškinovho Eugena Onegina a iných jeho básní. No nielen Sládkovič, ani Vajanský nebol by celým Vajanským bez Puškina. Najmä nie v zbierke Tatry a more. A tak isto Jesenský. Tá zdanlivá ľahkosť jeho výrazu, elegancia a švih jeho štýlu i jemná skepsa a irónia jeho názorov o spoločenskom živote, slovom práve to, čo Jesenskému dodáva ten osobitný vzlet a tú vzácnu pohotovosť v reagovaní na súčasnosť, pochádza buď priamo alebo nepriamo od Puškina.

A tak, ako u nás, bolo aj inde, v iných slovanských literatúrach. U všetkých Slovanov Puškin bol — a je doteraz — symbolom veľkosti, sily a slávy Ruska. Každý uvedomelý Slovák pokladal si pred prvou svetovou vojnou skoro za národnú povinnosť naučiť sa naspamäť jeho povestnú báseň Klevetnikam Rossie. Je to dosť dlhá báseň a naučiť sa ju v origináli bolo samo osebe úctyhodným výkonom. Oveľa úctyhodnejší bol však ten vlastenecký, slovanský zápal, s ktorým ju recitovali často ľudia veľmi jednoduchí, remeselníci, obchodníci a drobní mešťania po našich dedinách a mestečkách pred rokom 1914. A hoci slovám nie vždy bolo rozumieť a prízvuk nemusel byť všade správny, zmysel bol jasný a neklamný, vtedy i dneska platný: Začo nás osočujete, prečo klebetíte o nás?

Niektorí literárni historici by nám radi nahovorili, že Puškin nebol básnikom všeslovanským, pretože vraj vo svojom diele nepropagoval vyslovene ideu slovanskej spolupatričnosti. Ba sú i takí, čo v ňom vidia básnika cárskeho dvora a ruského imperializmu. Nič stupídnejšieho nemožno o Puškinovi povedať. Veď i na krátkej histórii našej malej literatúry slovenskej neklamne zisťujeme, že svojím slovom, vznešenosťou svojho umenia pozdvihol a spojil nielen všetky kraje Ruska, ale i všetky kraje Slovanstva. Prenikol k svojim básnickým druhom v štyroch pokoleniach a preniká k nim dosiaľ u nás, u Čechov, Poliakov, Srbov, Chorvátov i Bulharov. Angličania môžu byť hrdí na svojho Shakespeara, Nemci na svojho Goetheho, Slovania majú spoločne svojho večne mladého, večne sviežeho, všetkými milovaného Alexandra Sergiejeviča Puškina!

(1947)