ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po viacročnom mlčaní vydal Urbanovič nový román (v nakladateľstve L. Mazáča, Praha). Nezradil v ňom svoj pomer k svetu, ako ho poznáme z predošlých jeho románov — totiž plytkosť, nezradil ani svoju formu, totiž triviálnosť. Ale treba uznať: oproti trom predošlým jeho románom je tu značný pokrok. Najmä v tom, že Urbanovič našiel životnejší vzťah k prostrediu, ktoré opisuje. Nevedel sa síce zdržať, aby k ústrednému deju robustného zdravého študenta-sedliaka Vinca Moravčíka neprilepil niekoľko príbehov podružných zo života zemianskeho (dávnu svoju lásku) a učiteľského, čím porušil kompozíciu diela, keďže nevedel jednotlivé príbehy náležite navzájom vyvážiť kontrastom, zápletkou alebo pod. Kniha potvrdzuje a rozširuje výčitku, ktorú nedávno adresoval Pavel Eisner českému autorovi. Výčitku, že naši spisovatelia nemajú dostatok životnej empírie, že žijú bojazlivo utiahnutí v prostredí, z ktorého vyšli, t. j. zväčša v prostredí dedinskom, zriedka v meštianskom, študentskom, v prostredí inteligencie, že sa neopovažujú preniknúť vyššie (prípadne nižšie), medzi nové výhonky spoločenskej štruktúry slovenského života. A ak sa pokúsia preniknúť ta, urobia tak s ostychom, s akousi detinskou naivnosťou, vytvoria grimasu, grotesku. Urbanovič je teda prvým a najvytrvalejším z týchto priekopníkov. A jeho chyby a nedostatky sú vo veľkej miere chybami a nedostatkami priekopníka.

(1933)