Cesta za umením
Autor: Dobroslav Chrobák
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Anna Studeničová, Jana Jamrišková, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová
Mladá katolícka vrstva vyvinuje pozoruhodné úsilie, aby dohonila, čo zameškali otcovia. Jej úsilie je tým pozoruhodnejšie, že sa snaží používať pri ňom moderných metód a modernej formy. Prihlásil sa už rad mladých autorov (Javor, Haranta a najmä Hlbina a Bor), u ktorých je toto úsilie vážne a cieľavedomé. Hľadajú duchovné povzbudenie u kongeniálnych básnikov svetových (J. Bernanos, abbé Bremond, Fr. Jammes, P. Claudel, L. Bloy, G. K. Chesterton, J. Durych), ale vedia sa nadchnúť i pri čítaní veršov čertovho syna Rimbauda:
Ja čítam voľné verše o ľudskej slobode a čítam Tvoje verše, môj drahý Rimbaude! (Hlbina)
A nachádzajú porozumenie a podporu i doma: Ústredie slovenského katolíckeho študentstva vydáva edíciu „Prameň“ (ako 1. zv. vyšiel v nej Žarnovov „Hlas krvi“) a „Edíciu katolíckych slovenských autorov“ pre knihy vedecké. Divné je, že Hlbina musel vydať svoj debut „Začarovaný kruh" vlastným nákladom. (Cena 7 Kčs, 84 strán, vytlačila kníhtlačiareň Spolku sv. Vojtecha v Trnave roku 1932.)
„Ťažko je zlúčiť poéziu a katolicizmus,“ požaloval sa Durych. I tieto Hlbinove verše svedčia o tom. Pravda, nie sme odborníkmi v katolíckej teológii; nevieme, či tieto verše zodpovedajú cirkevným dogmám (sme naklonení myslieť, že sotva), ale rozhodne zodpovedajú onej dogme, ktorej podlieha umelecká tvorba: dogme o talente. Nemusíte súhlasiť s autorovou vetou, napísanou v predhovore: „Modlitba je najvyšší stupeň poézie,“ ale musíte podľahnúť kúzlu týchto obratov:
Palicou svojou žobráckou nad riekou naznačím let rackov.
Alebo:
Za jasnej noci mesiac na nebi — — — — — — — — — za neviditeľnými krosny tká, nadšene tká závoj rosný pre moju večnú milenku.
Alebo:
Šťastie je klzké ako ryba. Rybári roztrhali sieť a potápači uvideli iba zelený smiech sa chvieť na rozvlnených vodách atď.
Hlbina pokladá poéziu a mystiku za rodné sestry: „Čistá poézia snaží sa vysloviť nevysloviteľné. Je to akýsi druh mystiky. V poézii, podobne ako v mystike, sa duša očisťuje láskou, je osvietená blízkosťou predmetu svojej túžby a spojuje sa s ním.“ Rozdiel je iba v tom, že „básnik hovorí, mystik mlčí“ — čítame v Hlbinovom predhovore. O tom by sa dalo polemizovať. Erich Kästner, jeden z najnadanejších a najúspešnejších mladých nemeckých básnikov, má tak ďaleko k mystike ako Belzebub k sv. Trojici. Pravda, predstava o pozvoľnom odhmotňovaní, o postupnom splývaní s božstvom a o vznášaní sa vo sférach blaženosti, vysoko od pozemských starostí, to je predstava veľmi lákavá. Ako dobre by bolo na svete, keby sa tak dalo naraz odhmotniť a zavesiť pod lupeň nebies tých 60 miliónov nezamestnaných, aby sa tam potichu údili v božskej milosti.
Ale o tom potom. Predbežne je dôležitejšie, že samému Hlbinovi nepodarilo sa podať presvedčivý dôkaz o tejto príbuznosti mystiky a poézie. Zdá sa, že mystický podklad nie je najzdravším pre rozvitie jeho talentu. Svedčia o tom najlepšie básne zbierky: práve tie, v ktorých sa mu podarilo odlepiť od mystického podkladu (Cherubín z baroka, Okno do neba, Intímnosť, Mesiac na nebi). Zdá sa, že sám cíti nevýživnosť pôdy, do ktorej chce pustiť korene: línia zbierky nie je priama a jednoznačná, v jednotlivých veršoch dotýka sa poetizmu (Tragické dada, Poézia, Yokohama), inde zas živo pripomína Smrekov vitalizmus (Okno do neba, Osamelé srdce, Melanchólia) alebo sa nechá niesť tónom ľudovej piesne (Popevok, Spomienky). Nútenie k mysticizmu je zrejmé i z toho, že mnohý verš je v polovici zlomený zbytočnou apostrofou boha alebo že je naň posledná sloha zavesená ako zbytočný balast, ktorý má zmierniť vitálny účinok sloh predošlých (Poézia, Mesiac na nebi, Okno do neba).
Ale to všetko nevadí, aby sme neopakovali: Urobte cestu básnikovi.
(1933)
