ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obrazy, na ktoré ste sa prišli podívať, predstavujú výber z dvadsaťročnej tvorby výtvarníka Kolomana Sokola. Umelec so svojím dielom vracia sa touto výstavou po dlhej púti svetom na miesta, z ktorých vyšiel: domov. Poznačený v mnohých zápasoch, poučený v mnohých skúškach, uznávaný a ctený v ďalekých krajinách vracia sa k nám nie za poctami a pohodlím, ale za prácou. Vo vedomí svojej povinnosti i poslania, ktoré má splniť, predstupuje pred vás a hovorí vám pokojne a jasnou rečou: Takýto som a toto som za celý ten čas robil. Môžem a chcem vám pomôcť vo vašom povojnovom diele obnovy. A najmä vo vašom veľkom zápase o lepšieho a šťastnejšieho človeka. Som váš cele a celý. Som jedným z vás.

V prvej chvíli budete možno trochu zmätení pri pohľade na toľké bohatstvo motívov a toľkú rozmanitosť výtvarných techník a slohov. Sú tu kresby a grafiky každého možného druhu: suché ihly, lepty, drevoryty, rezby do linólea, litografie, akvatinty, farebné kresby hrudkou a pastelom, zvláštne, Sokolom samým objavené techniky. Sú tu motívy objímajúce dva kontinenty, ba celý svet, i motívy tak špecificky domáce, že je až nepochopiteľné, ako mohli byť stvárnené a uplatnené v umeleckej konkurencii ďalekej cudziny. Napriek všetkej rozmanitosti vníma však milovník umenia dielo Sokolovo ako jediný uzavretý celok a kľúč k jeho pochopeniu je veľmi jednoduchý.

Pravda, i v tomto diele je mnoho hľadania, mnoho úporných, ale vždy víťazne dobojovaných zápasov, no niet v ňom pochybnosti o jednej základnej pravde: Život vo svojej celistvosti i v každom, aj najnepatrnejšom svojom prejave, je taký úžasný, že napriek všetkej a všetkým nástrahám, stojí za to, aby bol žitý. Človek, ako nositeľ nepatrnej časti tohto života, je účastníkom najzázračnejšieho, všetko prelínajúceho a jednotiaceho procesu. Na rozdiel od iných živých bytostí obdarený je však na jednej strane rozumom, na druhej strane ovládaný je vášňami a neresťami a tým vydaný napospas večnému zápoleniu v sebe samom i navonok, v rodine, v štáte, všade. Nikde na tejto úbohej planéte nenachádza miesta pre svoje lepšie úmysly a krajšie podujatia. Ukázať mu jedno z týchto miest a pomáhať mu v tomto zápolení je práve úlohou umenia. Viera v pokrok a tvorivý vývoj, ktorá k tomu patrí, dáva umelcovi silu vydržať na tejto ceste. Pravé umenie je teda umenie pokrokové. Pravé umenie človeka povznáša. Oslobodzuje ho od všednosti a malichernosti. Pravé umenie pomáha k víťazstvu pravdy a krásy. Podľa týchto kritérií ho rozoznáte od umenia zlého a nepravého.

Toto je jednotiaci vnútorný charakter každého dobrého umenia. Teda aj umenia Sokolovho.

Navonok, t. j. podľa techniky a umeleckého výrazu, možno, pravda, aj Sokolovo dielo rozdeliť na jednotlivé vývojové etapy. Dosť výrazne možno napríklad odlíšiť obrazy, pochádzajúce z rokov jeho pražského pobytu, od obrazov, ktoré vznikli v Mexiku, a tieto zas od tých, čo vytvoril počas vojny v USA. I motivicky možno v tomto diele sledovať niekoľko línií: Prvotný konár s prevažne sociálnymi námetmi, stvárnenými zväčša drevoryteckou technikou, ktorú si osvojil od svojho prvého učiteľa, sa čoraz bohatšie rozvetvuje a prináša čím ďalej bohatšie ovocie. K drevorytu pristupuje lept a najmä kresba, jednofarebná i viacfarebná, vždy však v pritlmených, pastelových odtienkoch. Pritom celá mexická perióda je motivicky poznačená Sokolovou reakciou na smrť dvoch vtáčikov chichicuilotov, ktorých si choval v domácnosti a ku ktorým priľnul neobyčajným, len u veľkého a dobrého človeka možným citom. V časoch, keď sa zdalo — nie, keď naozaj bol človek človeku vlkom, akoby všetko pekné a čisté, čo život v sebe mal, bolo sa utieklo a sústredilo do krehkého tielka tých dvoch vtáčikov. Ich smrť bola pre Sokola otrasom, z ktorého sa len ťažko spamätal. Keď pálil na ohni ich mŕtve tielka, bolo mu, akoby pálil ostatné zvyšky viery v človeka, pretože tam, za morom, nič nesvedčilo o tom, že by ešte stálo za to, veriť človeku: púšťal sa práve do najkrvavejšieho vraždenia všetkých čias. Tento motív mŕtvych chichicuilotov nájdete na mnohých obrazoch mexickej tvorby, stvárnený buď bezprostredne, alebo v náznakoch, v pohyboch a v zoskupení ľudských tiel. Z newyorskej tvorby upozorňujeme návštevníkov najmä na utešený cyklus drevorytov (Kohútie zápasy, Tropická melódia, Mexický trh atď.) a na cyklus štyridsiatich štyroch neobyčajne poetických peroviek, zväčša s námetom býka a ženy. Tu Sokol, myslíme, nastupuje novú cestu, a zdá sa, našiel priam fascinujúci výraz pre večnú polaritu života s jeho mužským a ženským elementom.

Dívajte sa na tieto obrazy dlho, príďte sa na ne podívať viac ráz, pretože pri prvom pohľade musí sa vás nevyhnutne zmocniť závrat, lebo je až neuveriteľné, že všetky tieto techniky zvládol jediný človek a všetky tieto námety obsiahol a stvárnil jediný umelec. Ak možno dielo výtvarníkovo porovnať s dielom hudobníkovým, tak v diele Sokolovom znie celý orchester nástrojov úžasne rozvinutej a bohato inštrumentovanej symfónie. Jeden motív prelína sa s druhým. Jedna melódia obmeňuje sa v premnohých a ďalších variáciách. Hudobník, ktorý sa na tieto obrazy nedávno díval, videl v nich skutočne veľkú muzikálnu skladbu so všetkými jej náležitosťami: s bohato rozvinutou a pritom žiarivo čistou polyfóniou tónov farieb a línií, s dramaticky užitým kontrapunktom, ktorý vás udržuje v ustavičnom napätí, pretože sľubuje ďalšie a ďalšie prekvapenia a vždy a všade s vysoko neseným základným motívom, ktorý spieva o radostnom odovzdaní sa pravde, kráse a láske. Nájdete tento motív všade, v clivých a smutných pasážach, rovnako ako v drásavých a úpenlivých výkrikoch nad celou biedou človeka. Nájdete ho v utešených a veselých obrázkoch hôrnych chlapcov, v tvárach mexických Indiánov, v reflexoch na zvesti o zverstvách vojny. Nájdete ho všade a veľká viera v život a človeka posilní i vaše srdce.

(1947)

*

Spolok umelcov a priateľov grafiky otvára dnes svoju prvú súbornú výstavu v Bratislave. Je to istotne významná udalosť v našom kultúrnom živote. Významná pre dve príčiny.

Po prvé samotný fakt, že sa tu predstavuje našim pracujúcim nové odvetvie umenia, noví umelci-grafici ako kolektív a nielen ako jednotlivci, ktorí príležitostne robili aj grafiku, samotný tento fakt stojí za to, aby sme sa pri ňom na chvíľu zastavili. Grafika ako cieľavedome, sústavne a kolektívne pestovaný odbor výtvarného umenia doteraz na Slovensku vlastne nejestvovala. Boli tu síce grafici, ktorí sa tomuto druhu umenia venovali a dosiahli v ňom pozoruhodných úspechov, no toho, čo mali napríklad Česi vo svojom Hollare, toho na Slovensku nebolo. Privítajme a pozdravme teda najprv prácu členov Spolku umelcov grafiky z tej prostej a radostnej príčiny, že existuje, že sa nám tu predstavujú prvé jej diela a že sa tým náš kultúrny život obohacuje o ďalší významný odbor.

Súčasne je však výstava, ktorú otvárame, významná i pre druhú príčinu: marxistická estetika, ako jednu z hlavných požiadaviek, kladených na umelca, stavia požiadavku, aby dielo umelcovo bolo zrozumiteľné širokým vrstvám, lebo len tak môže aktívne spolupracovať pri výchove nového typu človeka, človeka socialistického. A práve grafika má najviac predpokladov, aby túto požiadavku splnila. Pracuje s technickými prostriedkami, ktoré jej umožňujú reagovať pohotovým a zrozumiteľným výrazom na aktuálne otázky, je popritom azda najmenej zaťažená formalistickými úchylkami, a preto tiež najľahšie sa od nich oslobodzuje. Okrem toho nadväzuje na slávne tradície, v ktorých sa prejavovala ako skutočné umenie bojujúce, ako skutočné umenie vychovávajúce nový typ človeka.

Autori prác, vystavených na tejto výstave, si uvedomujú túto svoju príležitosť. Výstava vystihuje ich pohotovú reakciu na nové sociálne pomery, aj ich snahu o zrozumiteľnosť. Sú tu síce vystavené i práce staršie, v ktorých tento charakter nového typu umenia nie je ešte zreteľný a ktoré väzia v prekonaných expresionistických a lyrizujúcich manierach, no práve porovnanie týchto starších prác s prácami dnešnými — a to aj u tých samých umelcov — ukazuje na hlboký a zásadný prelom, ktorý vystavujúci umelci v sebe prekonávajú. Prekonávajú ho rýchle, uvedomele a úspešne. Svedčí o tom rad obrazov s budovateľskými a bojujúcimi námetmi, svedčí o tom i výraz a forma spracovania týchto námetov. Cesta, na ktorú naši grafici vykročili, je teda správna a cieľ pred nimi je jasný: slúžiť svojím umením pri spoločných budovateľských úlohách, pomáhať vytvárať nového človeka a učiť ho vnímať krásu na najjednoduchších prostriedkoch čiernej a bielej farby. Neodbočiť z tejto cesty a pritom viac a viac zdokonaľovať umeleckú hodnotu svojho diela, to je teraz hlavnou úlohou umenia vôbec a teda aj umenia grafického.

Netrúfam si jednotlivo posudzovať vystavené práce. To nech urobia povolanejší kritici. Dovoľte mi len, aby som na záver v mene tých, čo chodia na výstavy ako prostí diváci, pretože majú výtvarné umenie radi, úprimne gratuloval vystavujúcim umelcom k ich práci a želal úspech tejto výstave.

(1948)