ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Urbanovičovi patrí zásluha, že sa vo svojich románoch (Poklesky, Tridsať strieborných, Bez vesla) a drámach (Poklesky, Zlatý močiar) prvý zo slovenských spisovateľov pokúsil vžiť do nového prostredia, ktoré vytvoril prevrat. Pohotovosť nešla síce vždy ruka v ruke s umeleckou cenou, ale zaistila Urbanovičovi na istý čas miesto v predvoji slovenského literárneho snaženia. Bol to, myslím, L. N. Zvěřina, ktorý upozornil prvý na túto okolnosť ako na dôležitú a cennú. Kritizovať dielo Urbanovičovo bez nej znamená krivdiť mu.

V prvom čísle obnovených Rozpráv Aventina vyčíta Pavel Eisner českému autorovi, že žije nesprávne, lebo má málo zvedavosti a životnej pažravosti, že sa vyhýba ohromným oblastiam životnej fenomenológie, že má chudobnú vonkajšiu skúsenosť, lebo je plachý samotár a zmocňuje sa sveta s prílišnou ostýchavosťou a rezervou. „Je to štrukturálne temer abstinent života, outsider života, defetista života… Píše viac-menej vždy len o sebe a o ľuďoch z praúzkej svojej empírie… z celého života doby skutočne pozná, a preto dobre podáva len ľudový vidiek, život študentský a inteligentného proletariátu, život umelecký, ktorý zveličuje a preceňuje, život mestských spodín a stredného meštiactva v chudobnom úseku až niekam po odborových radcov a policajných komisárov. Už jeho univerzitný profesor je podozrivý a bankový direktor je nemožný; ak sa osmelí — pravda, len na papieri — do prostredia, povedzme, šľachtického, je nám ho ľúto; rozumej prostredia i autora.“

Toto platí teda o autorovi českom. Autor slovenský má okruh svojej pôsobnosti ešte užší. Väčšiu časť roka pohybuje sa v prostredí dedinskom. Zriedka sa osmelí nazrieť do života študentského. A máloktorý sa cíti doma v prostredí meštiackom. Exotikum mu je už celkom cudzie… Ale slovenský život sa mení. Slovenský život sa rozrastá, košatie novými konármi v bohatú korunu. A hoci dedina naďalej ostáva jeho pňom i koreňmi (nech ich len kypria hospodári ducha!), žiada sa predsa čím ďalej dôraznejšie vyslať zvedov i do koruny, medzi nové výhonky života.

Urbanovič bol teda prvým z týchto zvedov. Osmelil sa hodne vysoko; v druhom a v treťom svojom románe zaujal dokonca pozorovacie stanovisko na konároch v tých časoch ešte neexistujúcich: v prostredí vysokej slovenskej byrokracie, sveta bankárskeho, umeleckého. Nie div, že hlásil odtiaľ objavy skreslené, podával udalosti nepravdepodobne motivované; ilúziu — nie skutočnosť. Dostal za to od kritikov veľa múdrych ponaučení, ktoré spôsobili, že sa Urbanovič na pár rokov odmlčal.

Po niekoľkých rokoch kázne a odriekania vydáva nový román. Povedzme rovno, že neopustil v ňom pozíciu priekopníka. Opustil len niektoré imaginárne perspektívy a stiahol svoje sily na stanovisko reálnejších prejavov života.

Osou tohoto románu je postava „zdravého robustného sedliackeho potomka, Vinca Moravčíka, prostého akýchkoľvek jalových citlivostí a roztečeného rojčenia“, ktorý sa na otcov nátlak zapísal na univerzite študovať práva. Štúdium Vincovi nevonia; predlžuje si prázdniny na dedine, aby mohol kosiť, orať, uplatniť silu svojich svalov pri poriadnej roľníckej práci pod vysokým voľným nebom. Ale otec nepovoľuje, predáva roľu po roli, vyženie z domu druhorodeného syna Paľa, len aby mal z Vinca fiškála. Katastrofa nastane, keď i Kačka, zdravé sedliacke dievča s dvoma ostrými prsníkmi, ku ktorej sa chce Vinco priženiť, zradí jeho túžbu po roli. Vinco odchádza do mesta, vzdáva sa otcovej podpory, pracuje v kancelárii dr. Brauna, klesá vždy nižšie a nižšie, aby sa napokon predsa len vrátil k otcovskej hrude. Najlepšie sú stránky (kap. 39.), kde autor opisuje lásku Irenky, ktorá Vinca vydržuje a ktorá, keď vyčerpá všetky prostriedky a je odhodlaná odísť do ulíc, nežiada si iné, len aby sa Vinco presvedčil, že je dosiaľ nedotknutá. Umelecky účinnou pointou románu je opísanie Vincovho návratu domov, k umierajúcemu otcovi, ktorý si dal vyniesť posteľ na slnce, aby mu k nej priviedli kone, teľce a ošípané. Je v tom kus biblickej dojímavosti.

S týmto ústredným, psychologicky najlepšie podloženým a najpôsobivejším dejom rozvíja sa paralelne niekoľko ďalších: 1. Príbeh učiteľky Viery Veselej, ktorá sa po nevere svojho milenca, učiteľa Cyrila Vraného, vydá za starého notára Červenku, zatiaľ čo si Cyril vezme jeho dcéru Oľgu. Tragika má byť v novom vzplanutí vášne medzi Cyrilom a Vierou, teraz jeho testinou. 2. Príbeh Vierinho brata, lesného inžiniera Miloša Veselého, a Lívie Žatkovskej, ktorá spolu so svojím otcom a bratom je v románe reprezentantkou aristokracie. 3. Príbeh Jožka Čárskeho, zadĺženého majiteľa zvyškového majetku, pokračovateľa v džentríckej tradícii bývalej maďarskej šľachty a nevyslyšaného mecéna Irenky. 4. Príbeh starnúceho správcu učiteľa Zimu, ktorý sa „oneskoril“ o desať minút na ceste za svojím šťastím a stal sa potom rezignovaným priateľom myší.

Ako vidno, vystačil by materiál na štyri-päť románov. Tým skôr, že motivácia súvislostí medzi jednotlivými príbehmi nie je dostatočná. Tak napr. príbeh Veselého a Lívie pútaný je k románu iba zväzkom príbuznosti Veselého k Viere. A príbeh Vierin nie je zviazaný ničím s príbehom Vincovým. Nie je síce nezvyklé budovať romány metódou paralely, pričom sa dva alebo viacej príbehov navzájom ozvláštňuje — vypichuje, obyčajne tým, že príbeh jednej skupiny románových osôb pôsobí ako kontrast k príbehu druhej skupiny. (Klasickým príkladom pre tento spôsob stavby je Tolstojov román Anna Kareninová, kde skupina Kareninová — Vronskij stojí proti skupine Levin — Kitty.) Ale Urbanovič nevedel využiť príležitosť, aby zapôsobil na čitateľa týmto trikom, hoci mal naporúdzi všetky predpoklady. Bolo by stačilo zdôrazniť kontrast skupín Vinco — Irenka a Čársky — Klára, pričom by skupina Miloš — Lívia slúžila ako súradnicový systém (meradlo) pre týchto i tamtých.^[11] Tým, že Urbanovič prosto priradil deje vedľajšie k deju hlavnému, dosiahol iba tzv. retardáciu (zabrzdenie) deja. A retardácia je spôsob trochu primitívny, užívaný najviac v ľudových povestiach, kde sa dosahuje tým, že sa každá dôležitá udalosť opakuje do tretice s účelom, aby sa poslucháčovi náležite vryla do pamäti.

Kompozičnej chyby dopustil sa Urbanovič i tým, že nedbal dostatočne na princíp kauzálnej súvislosti, ktorému má dej románový práve tak bezpodmienečne podliehať, ako mu podlieha dej prírodný. Každú (alebo skoro každú) kapitolu začína napr. Urbanovič opisovaním prírody. Tak napr. na začiatku kapitoly 26. opisuje jar:

„Slnko pošteklilo zem a ona sa rozosmiala naširoko. Zhodila ošúchanú svoju halenu a tkala si nový šat, zelený, baršúnový. Vrana si zanôti: Kráľ, kráľ — koniec bedárstvu. Snežienka vystrčí hlávku spod snehu a pozdraví duby: Zdravstvujte, nesiem vám jar. Stokrásky otvárajú svoje očká a tak milo pozerajú nimi na svet ako dieťa z matkinho náručia. Štedrožlté lupene záružlia rozkríknu sa po dolinkách. Iskerník, kukučka a mlieč zobúdzajú sa z dlhého spánku. Vlažný vetrík prináša posolstvo diaľnych diaľok. Vo vzduchu trielia kypré zvuky predzvesti jari. Mäknú stuhnuté srdcia. Kriesia sa zvädnuté túžby. Vesna otvára brány nádejí…“ Atď., na celých troch stranách.

Po tomto lyrickom extempore nasleduje bez prechodu a hlbšieho súvisu dialóg medzi Vierou a Klárou o láske a manželstve a hneď nato výlet veľkej veselej spoločnosti do Bratislavy.

Čechov vraj povedal: „Ak je v poviestke napísané, že na stene visí puška, musí táto puška neskôr strieľať.“

Spomenuli sme, že si to žiada princíp kauzálnej súvislosti. Ale žiada si to i princíp hospodárnosti; nič tak nepodrýva umelecký účinok slovesného diela ako mnohovravnosť.

Urbanovičovmu románu škodí miestami ošúchanosť jeho formálnej stránky a šablóna v užívaní istých výrazov, do ktorých sa autor zamiloval. Napríklad: „Si pekná a zrelá. Na tvojich ústach visia krásne, červené jahody. Dobre by ich bolo ochutnať.“ (I. 6.) — „Bezstarostne kráčala po zakázaných chodníkoch hája Venušinho.“ (I. 10.) — „Z pahreby jeho dohárajúcich citov a túh vzbĺkol plamienok.“ (I. 14.) Keď sa niektorý obraz viac ráz opakuje, zovšednie, ošúcha sa. Nebezpečná je šablónovitosť v užívaní niektorého výrazu. Napríklad: „Na tvojich ústach visia krásne, červené jahody.“ (I. 6.) — „Čosi smutného visí jej na tvári…“ (I. 9.) — „Na rtoch visela mu nemá odpoveď.“ (I. 59.) Podobne ako sloveso „visieť“ pričasto užíva Urbanovič podstatné meno „črepy“ (črepy túh, črepy citov, črepy slov atď.) alebo oxymoron akustického vyjadrenia ticha (ticho kričalo). Vôbec sa zdá, že sa autor kochá vo vyradených, pretože dnes už neúčinných objavoch impresionizmu. Vidno to napr. v jeho zdôrazňovaní vizuálnych stránok vecí. Dážď mu nie je prostým dažďom. Aby naň upozornil, priradí mu epiteton „cinóbrový“. Podobne upozorní na „matný purpurový svit rána“, na „iskriace dopoludnie“, na „smaragdovú lúku“, na „čiernu nemotu“, na „zelené vence nádejí“ atď.

Skromný psychologický komentár servíruje autor často v neúčinných monológoch a dialógoch. Zdá sa, že nemá vždy dosť trpezlivosti nazrieť hlbšie do duše svojich hrdinov. Tým spôsobuje, že sa hrdinovia pred čitateľom z času na čas tackajú v nevysvetliteľných kŕčoch.

Osobitný odsek treba venovať umeleckej pravdivosti, t. j. presvedčivosti knihy. Filozofická kostra románu daná je osobou Vincovou, resp. jeho túhou za pluhom a oráčinou. Tieto partie sú solídne a presvedčivé. Chyba, že podružné príbehy ostatných hrdinov nie sú ekonomicky dostatočne podriadené tomuto hlavnému motívu. Oni svoje určenie hľadajú v túhe vybŕdnuť z daného prostredia a zameniť ho prostredím vyšším, ale, žiaľ, táto túha je nedostatočne odôvodnená; dalo by sa povedať, že je odôvodnená negatívne. Títo učitelia, učiteľky, inžinieri netúžia po vyššom živote preto, že by im tento život poskytoval viac príležitostí pre kultúrne, etické alebo hospodárske vyžitie, ako je to u Vinca. Túžia po ňom preto, aby im poskytol viac príležitostí pre ľúbostné avantúry. Dej románu tvrdí síce možno opak tohoto, ale autorova labilná koncepcia života, ako ju prezradil v prvkoch, ktoré považoval za dôležité, aby ich uviedol ako charakteristické, a i samotná forma románu presviedča vás o neplodnosti onej túhy. Viera, ktorá uchováva svoju panenskosť, aby ju venovala vysnenému hrdinovi, Miloš, ktorý si trúfa v manželstve s Líviou preklenúť priepasť medzi včerajškom a zajtrajškom, Irenka, ktorá zradí svoje učiteľské povolanie, aby sa stala divadelnou hviezdou, všetci nedočkavo klopú na bránu „nového sveta“. Žiaľ, na bránu sveta neskutočného, okypteného.

Nie je napr. pravda, že inž. Miloš Veselý žije v útulnom letohrádku, zabezpečený a spokojný. Pravda je skorej, že Miloš Veselý je toho času bez práce alebo má 700 korún mesačne. Nie je vždy pravda, že „babky majú plné, zdravé, červené tváre“, pravda je dnes skorej, že babky sú nemocné, zodraté prácou, že majú tváre vráskavé a ruky popukané. Nie je pravda, že väčšina tých hrdinov nemá okrem ľúbostných záležitostí iných starostí. Pravda je… ale nechajme to; 19. § tlačového zákona neplatí na romány.

Urbanovičov román nájde si však istotne napriek všetkým spomenutým nedostatkom vďačných čitateľov, pretože má zaujímavú fabulu, dostatok scén, sviežu a prístupnú formu a dobre sa číta. Postava takého Zimu, Vinca, ďalej ono odvážne a psychologicky predsa presvedčivé zdôvodnenie návratu Lívie k Milošovi, ktoré je vyložené v 2. diele na strane 85, v jedinom hutnom odseku, sú presvedčivo kladnými momentami knihy, ktoré dokazujú, že Urbanovič v Oráčine nepovedal ešte svoje posledné slovo.

(1933)