ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo by možno predpokladať, že premiéra pôvodnej slovenskej hry na javisku SND je udalosťou, ktorá aspoň na chvíľu rozvlní stojaté vody nášho divadelného života. Prinajmenej to by bolo možno predpokladať, že hľadisko divadla zaplní sa aspoň na jeden večer obecenstvom, ktoré netrpezlivo čaká nové diela a nových autorov. Veď zanedbaný úhor našej dramatickej spisby čaká oráčov, a keď sa na plagátoch zjaví nové meno, malo by ono rozrušiť novou nádejou apatiu tých, čo už prestávajú dúfať, že i na tomto poli zapojí sa v dohľadnom čase náš život do toho rozmachu, ktorý nastal po prevrate v ostatných odboroch umenia. No zdá sa, že ani s týmto minimálnym predpokladom nemôžeme už rátať. Boli sme minulý týždeň vzácnymi svedkami takejto premiérovej udalosti. Vzácnymi preto, lebo nás bolo v hľadisku žalostne málo. Okrem kritikov a referentov prišlo sa na túto udalosť podívať sotva sto ľudí. Referenti denných časopisov hľadali výhovorku: boli vraj súčasne v Bratislave i akési mikulášske zábavy, preto vraj… atď. Obyčajné tancovačky vedia teda odviesť pozornosť od udalosti, ktorou by mala byť premiéra slovenskej hry. Sme v pokušení upadnúť do lamentujúceho pátosu a nazvať tanec na tých mikulášskych zábavách tancom nad hrobom slovenského divadla.

Nejde pri tomto našom žalostení vôbec o to, že spomínaná premiéra nijakou udalosťou nebola. V každom z nás mal byť pred jej uskutočnením aspoň zdrap nádeje, že udalosťou bude.

V príbehu, ktorý sa Ján Greža podobral zdramatizovať, ide v podstate o mravný konflikt medzi spustlým kráľom Žigmundom a jeho druhou ženou Barborou Celskou. A súčasne o konflikt jej milenca Jána z Wallenrodu, ktorý spočiatku podľahne svojim citom k mladej kráľovnej, aby sa neskôr trpko z nich kajal a vstúpil do rehole križiakov. Dva tieto konflikty roztiahnuté sú do časového obdobia dvaadvadsiatich rokov (1415 — 1437). Už toto časové rozpätie samo bolo autorovi neprekonateľnou prekážkou v sústredení a dramatickom vystupňovaní deja. Oba konflikty sú rozvinuté i riešené vlastne už v prvých troch obrazoch. Čo nasleduje potom, je len chabým doznievaním udalostí, ktoré už diváka nevedia upútať. Okrem toho vymkli sa v týchto posledných dvoch dejstvách charaktery hlavných osôb autorovi z rúk. Z cynického Žigmunda stáva sa náhle a neodôvodnene sentimentálny a umravnený sudca nad Barborou. A naopak, z cnostnej a sentimentálnej Barbory vykľuje sa odrazu postava cynická, skoro satanská, ktorá v dlhých a nedramatických monológoch rieši to, čo malo byť rozriešené priamou, dramatickou akciou. K týmto krasorečníckym tirádam zvádzala autora pravdepodobne okolnosť, že sa podobral napísať celú hru vo veršovaných alexandrínoch. Kritici videli v tomto pokus, ktorému slúžil za vzor taký Cyrano de Bergerac od Rostanda alebo Súd lásky od Vrchlického. No celkom inak znejú podobné krasorečnícke pasáže z úst chvastavého Cyrana, pretože tu tvoria čiastku jeho charakteristiky. A celkom inak znejú v Súde lásky, kde ich ospravedlňuje lyrická motivácia celej hry. V Grežovej Barbore sú alexandríny len vítanou kulisou (žiaľ, priezračnou), ktorou pokúša sa autor ukryť svoje dramatické slabiny. Mohlo by sa autorovi vyčítať i to, že nevyužil dostatočne historické prostredie hry, ani úlohu, ktorú v tomto prostredí hrali jednotlivé osoby. Myslíme, že najmä charakteristika Barbory, ženskej v skutočnosti veľmi ctibažnej, hrajúcej i v politike dosť význačnú rolu, hodne týmto utrpela. Veľmi šablónovite predstavený je i Žigmund. Na javisku je to obyčajný chlípnik a korheľ a nikde nevidno, že tento človek „robil skutočne európsku, a tedy vlastne svetovú politiku,“ ako to stojí napísané (pravdepodobne od samého autora) v divadelnom programe. Nazdáme sa, že takéto veci nestačí napísať ako komentár do programu, ale že sa ony musia vidieť na javisku.

Vcelku musíme však Grežovu Barboru uvítať ako sľubný pokus nového dramatického autora. Chyby, ktoré sme spomenuli, nie sú síce malicherné, ale treba uznať, že na mnohých miestach hry ukázal autor i kladné stránky svojho talentu. I reč hercov znela z javiska nečakane čisto a správne. To treba konštatovať. Najmä keď uvážime, že autor nie je pôvodom Slovák.

Z hercov vynikla najmä Meličková v úlohe Barbory. Bagarovi nemožno sa diviť, že v úlohe Žigmunda podal výkon veľmi matný a mĺkvy. Tak isto aj Guttmann v úlohe šľachtica Rozgonyiho. Trochu nepohyblivý, hlasove i mimicky, bol Jamnický v úlohe Wallenroda. Priveľmi ešte vidno na ňom námahu a úzkostlivú starostlivosť, s ktorou študuje všetky svoje úlohy. Prekvapila príjemne Wagnerová vo frapantnom poňatí úlohy kurtizány Impérie. Réžii Janka Borodáča nemožno nič vyčítať. Usilovala sa dať hre všetko, čo jej dať mohla. V L. Hradskom má už naša scéna osvedčeného pomocníka, ktorý výpravou hry vie vytvoriť zakaždým príhodný a umelecky veľmi výrazný jej rámec.

(1936)