ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Vajanského treba rehabilitovať a to čím skôr,“ napísal Andrej Mráz do sborníka Slovenská prítomnosť literárna a umelecká. Súhlasíme.

V posledných časoch prehŕňali sme sa v starších ročníkoch Národných novín. Nie zo zvedavosti, z povinnosti. Nečakali sme, že nájdeme niečo nového, o čom by nás nebola poučila škola a čo by nás prinútilo korigovať si bežný náhľad o tej perióde slovenského duchovného a politického žitia, ktorej reprezentantom bol Vajanský.

Podľa školských učebníc bol Vajanský fantasta a konzervatívny fatalista, zaslepený chomjakovčinou, „slepou vierou v neznámu veľkú budúcnosť Slovanstva bez najmenšej reálnej záruky, žil v ňom duch izolačný, ktorý slovanským literatúram vrele odporúčal Pypin. Vajanský nemal schopnosti drobne a ticho pracovať, potreboval nevyhnutne ďalekých perspektív a dogmatická viera v náhly netušený obrat vecí v prospech Slovákov a Slovanstva nahrádzala mu bezpečné a isté výsledky práce uvedomelej a sústavne podnikavej“. Z tejto viery pochodí vraj „politická pasívnosť jeho i martinskej družiny, ktorá takrečeno až do začiatku svetovej vojny uchovávala Slovensko v nečinnosti pre tento osudový svetový okamih“. Neplodné ilúzie, sebavražedný fatalizmus priviedli vraj napokon Slovákov „do stavu Lazára, mravne i hmotne zmaďarizovaného, hovejúceho si v pokojnej zápači ducha bez vedomia zodpovednosti za osud ľudu, bez pokusu o nápravu, ba bez pochopenia svojho smutného stavu“.

Popri tom bol vraj Vajanský zúrivým nepriateľom všetkého nového, mal priamo chorobnú idiosynkráziu voči novým ideovým a umeleckým prúdom atď.

„Jeho literatúra hemžila sa urodzenými pánmi a veľkými dámami, viedla k lživému ideálu výchovy ozdobných pajácov a francúzsky hovoriacich slečiniek, z priemernej rodiny slovenskej robila len prechodnú stanicu k vyššiemu typu spoločenskému — ľudový jej podklad celkom zaznávala.“^[5]

I keď naše mienenie o Vajanskom nebolo práve takéto ničotné, predsa sme boli ním viac-menej ovplyvnení a najviac ak sme pripustili, že Vajanský síce bol duševným otcom jednej generácie, že vykonal veľa v boji proti maďarizácii, ale že jeho idey sú už dnes mŕtve a život že sa k nim nikdy nevráti.

Nuž tých niekoľko ročníkov predprevratových Národných novín, čo sme tu v Prahe mohli nájsť,^[6] prinútilo nás zrevidovať si svoju mienku o Vajanskom.

Zistili sme: 1. že Vajanský nielenže nebol politicky pasívny, že si nehovel v „pokojnej zápači ducha“ a neuchovával Slovensko v nečinnosti, ale naopak: že Vajanský bol politicky neobyčajne agilný a bezpríkladne pracovitý, že v rokoch 1873 — 1900 napísal do 2500 politických článkov, zväčša úvodníkov. (Do roku 1916 sa tento počet možno zdvojnásobil). To znamená, že každý týždeň napísal najmenej dva a že toto tempo vydržal plných štyridsať rokov. Nech to dnes oprobuje niekto po ňom! Stavím sa, že za polovicu toho času alebo klesne vyčerpaním, alebo dostane znamenitú sinekúru. Zo stávky sú, pravda, vylúčení zázrační eskamotéri, zvaní kurzívkári, ktorých doba naučila písať „o ničom“ a rozťahovať to zo dňa na deň na dva stĺpce žurnálu. Vajanský nenapísal jediného slova, ktoré by sa hodilo do krámu týmto profesionálom, čo vypúšťajú guľaté bubliny slov, nakradnutých po všetkých kútoch literatúry.

Zistili sme ďalej, že Vajanský nenadržiaval aristokratizmu, naopak, že bol presvedčením demokrat. Mal stále plnú hlavu starostí o ľud, o jeho vzdelanie, hmotný a zdravotný stav. Nebol a priori neprajníkom všetkého nového. Naopak, uverejňoval v Národných novinách články, za ktoré by sa nemusel ani dnes, po tridsiatich rokoch, hanbiť ani najpokrokovejší demokrat. Pravda, všetko nové posudzoval zo stanoviska užitočnosti či škodlivosti pre vec národnú, nové idey ponoril skôr, než dal na ne svoje placet, do kráľovskej lučavky, ktorou vyskúšal ich spôsobilosť čeliť maďarizácii. Mnohých napríklad prekvapí, že Vajanský mal kladný pomer k sociálnej demokracii, ktorá sa v prvom desaťročí tohoto storočia začala vzmáhať v bývalom Uhorsku. Už roku 1908 (5. sept.) uverejnil článok (podpísaný Martinom Turčianskym) Robotníctvo a náš program, ktorý sa končí: „Doteraz zanedbávali sme robotníctvo, ale mračná, ktoré sa kopia na politickom obzore, donútia nás obzerať sa po nových silách. Myslím, že tiché uváženie okolností, poznanie, že program náš národný v mnohom súhlasí s programom demokracie, i vzájomný styk a trebárs rozumná diskusia odvráti hroziacu nám secesiu robotníctva, zavedeného úsmevmi a falošnými frázami cudzích demagógov.“ (Rozumej maďarizátorov.)

V boji za všeobecné hlasovacie právo, ktorý sa rozvinul v jeseni roku 1908, keď Andrássy pripravoval hlasovanie plurálne, spojila sa dokonca národná strana so sociálnou demokraciou, neprestávajúc prízvukovať svoje demokratické zásady. (Viď o tom článok Blok za všeobecné hlasovacie právo z 3. októbra 1908.)

O tom, že sympatie medzi Národnými novinami a sociálnou demokraciou neboli iba chvíľkovým koketovaním, svedčí ďalší článok, uverejnený o dva roky neskôr (10. júla 1910) v obšírnom cykle Výchova mládeže. Celý článok je plný porozumenia, ba nadšenia pre prácu sociálnej demokracie. Víta hnutie týmito slovami: „Sociálnodemokratický pohyb u nás povstal zo skutočných príčin všeobecne spoločenských a zvlášte uhorských, aké sú: nepomernosť práce a majetku, úžasné rozdiely blahobytu, ohromné a neproduktívne vojenské ťarchy, vykorisťovanie robotníctva v prospech kapitálu, detská práca, zdravotnícke biedy“ atď.

Pokračuje: „Keďže teda sociálnodemokratická strana cieľom nápravy týchto bied pracuje a bojuje, musí ju každý človek, humánne zmýšľajúci, vítať a podporovať. Veď jej ciele sú bez výnimky i ciele našej slovenskej strany. (Podčiarknuté nami.) A z tohoto ohľadu je žiadúce, aby sa i naši inteligenti zúčastnili v práci sociálnej demokracie… Naša národná inteligencia nech nehľadí nečinne (ba často s nevôľou!) na prácu a organizáciu slovenskej sociálnej demokracie, ale nech sa učí od nej združenosti, nech vychováva inteligentov pre národnú a sociálnu prácu, nech obráti svoju pozornosť na hospodársky, gazdovský ľud, nech sociálnu výchovu ľudu dopĺňa výchovou nábožensko-mravnou a národnou, slovom nech ruka v ruke alebo v priateľskej rivalite so sociálnou demokraciou koná verne svoju úlohu: v každom ohľade dvíhať a vychovávať slovenský ľud.“

Pisateľ článku^[7] kladie jedinú podmienku pre túto spoluprácu: šetriť náboženské cítenie ľudu.

Ľud — ako vidieť — nebol pre Vajanského a jeho družinu iba predmetom folkloristického záujmu, ako nás o tom učili v školách. Nepreceňoval síce jeho postavenie v národe a štáte (ako to robí demokratická teória), ale mal pre to svoj dôvod, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani marxista: „… nemožno nepozorovať, že masami ľudu hýbe len materiálna potreba, a jestli sa ľud niekde za nejakú ideu pozdvihne, to je dôkazom toho, že porozumel spojitosti tejto idey s materiálnou z nej vytekajúcou výhodou.“ („Ideový rozvoj“ u nášho slovenského ľudu a naša úloha. 5. X. 1910.) A národnostná idea nemá pre ľud príťažlivosť tiež len preto, lebo „vo svojom úzkom horizonte myslenia nevidí a necíti pre neho bezprostredne z nej vytekajúceho hmotného úžitku“. Postavte toto vedľa toho, čo hovoria o národnostnej otázke moderní teoretici socializmu, a nenájdete rozdielu.

Ďalšia výčitka, ktorou znižujú Vajanského, je, že mal „dogmatickú vieru v náhly, netušený obrat vecí v prospech Slovákov“. Proti tomu hovorí nasledovný odsek z článku Literárne túžby (3. mája 1910) od samého Vajanského: „Jasné je, že nejakým šťastlivým skokom nevhupne náš národ do krážov dôstojného národného žitia. Každý záblesk oných vyšších krážov musí byť pracne, umne a poctivo zadovážený… Možno, blahý čas príde už dosť skoro, ale iste nie darom, nie ako manna nebies, ako dar šťastnej náhody, ale ako rezultát našej reálnej, neúnavnej práce…“ Myslím, že by ste ťažko zostavili vetu, v ktorej by bolo menej fatalizmu.

Vajanský ďalej údajne spoliehal sa na návrat odrodilého drobného zemianstva do lona národa. Toto zemianstvo, ako privilegovaná trieda, malo sa potom stať nositeľom politickej moci, ktorou vydobyje Slovensku všetky jeho práva. V tomto zmysle referoval o Suchej ratolesti napr. pražský Den: „Vajanský věří, že ve starém kmeni zemanském, který r. 1848 byl jádrem veřejného i kulturního života v Uhrách, je posud dosti přirozené, zdravé mízy, aby odvrhl svou odrodilou ratolest suchou a aby se znovu zazelenal svěžími plody svého uvědomělého úsilí“ atď. V poznámke k tomuto referátu uverejnené je v Národných novinách (6. jan. 1910): „Prečo si takí blízki tak zle rozumejú?… V Suchej ratolesti sa neobrába téza, že celé zemianstvo naraz príde k národu… Ale jednotlivec áno! Len slepý môže tvrdiť, že nemáme Rudopoľských! Mali sme ich i máme ich i budeme mať…“

Naozaj, jediná Suchá ratolesť stačila, aby literárni historici so vzácnou u nich invenciou a vynaliezavosťou pridali do básnického profilu Vajanského jeden nepekný rys: zvrátený mesianizmus, skladanie nádeje v niečo, čím sám najviac opovrhoval. Lebo nikomu nebola taká známa skazenosť uhorskej gentry ako Vajanskému. Bol presvedčený o neodvratnom zániku tejto spoločenskej triedy. Ľutoval, pravda, odrodilej šľachty, lebo vedel, akú nenahraditeľnú škodu utrpel tým národ. Ale jej hromadného návratu si nežiadal. Napísal o tomto probléme cyklus článkov do Národných novín (Účasť našich zemanov pri duchovnom znovuzrodení slovenského národa, ročník 1890, č. 64, 67, 68, 70 a 71) a do Slovenských pohľadov (Slovenské zemanstvo, 1881, str. 97). Z posledného citujeme:

„Slovenský národ je prinútený bez tohoto mocného faktora zemianskeho zariadiť svoj dom. Lebo tí jednotlivci — zemani, ktorí priľnuli k národu, urobili to nie výplyvom svojho stavu, ale náhodou zachvátení prúdom ducha, ktorý stal sa im pochopiteľným preto, že oni sami vládnu neobyčajnými darmi srdca a rozumu. Sú to drahocenné výnimky, vítané každému poctivému Slovákovi.

Nuž dobre, lebo nebárs! Nerobí to rád ani s veselým srdcom. Slovenský národ musí zariadiť svoj dom, keby aj nie sám pre seba, teda preto, že je jedným, bárs neveľkým, ale potrebným orgánom väčšieho telesa, sveta slavianskeho. Do toho konečne potrafí i bez urodzených vodcov, a cesta jeho ta bude tým kratšia, čím opustenejším cítiť bude sa tepaný osudom Tatry syn. My sme veľmi pokojní nad svojím budúcim životom, avšak srdce stíska sa bôľom nad stratou toľkých síl, ktoré nám predsa budú chýbať, a tomu, ku komu sa pripojili, nesú zárodok istého rozkladu.“

Bolo by sa ešte zmieniť o Vajanského pomere k Čechám, ako sa prejavoval v Národných novinách. Bežná mienka je, že Vajanský nenávidel alebo aspoň bránil Slovensko proti všetkému českému, ako skazenému západníctvom. I túto mienku treba opraviť. Vajanského odpor ani zďaleka nevzťahoval sa na český národ ako celok. Pravda je iba, že nenávidel český realizmus, ako k nám prenikal v hnutí hlasistickom. Ale realizmus nenávideli vtedy aj iní ľudia, a v samých Čechách, a ani zďaleka nedostalo sa im za to toľkej potupy ako Vajanskému. Pravda, Vajanský bojoval s otvorenou prilbicou, ľahko bolo napľuť mu do tváre. A hoci slina nie je zbraň, poleptala skoro do nepoznania Vajanského obličaj.

Inak českým veciam venovaná bola v Národných novinách pravidelná rubrika „Česko, Morava, Sliezsko“, v ktorej zo dňa na deň informovalo sa o politických prúdoch českých. I v kultúrnej rubrike našiel skoro v každom čísle miesto pre zprávu z Čiech. Dnes, na moj veru, nenájde slovenský čitateľ ani v centralistickej tlači takej sústavnej informácie o českom kultúrnom podnikaní. V referátoch o politických veciach českých zachovával síce žurnalistickú suchosť a zdržanlivosť, ale ani tomu netreba sa diviť, keďže česká politika zachovávala tú istú, ale pri svojom jednak len značnom vplyve oveľa škodlivejšiu zdržanlivosť vo veciach slovenských. Napriek tomu Vajanský uznával a obhajoval blízku jazykovú príbuznosť češtiny a slovenčiny. Veľmi ostro zastal sa tejto príbuznosti a dôsledkov, ktoré z nej vyplývajú, v článku Maďarská obrana (Pamflet: Ungarn und die Apostels des Panslavismus).

Zostávalo by ešte dotknúť sa Vajanského pomeru k hlasistom. To je jedna z najpálčivejších otázok našej literárnej histórie. Azda iba Kollárove Hlasové rozvírili taký ostrý a bezohľadný boj, ako bol ten, čo skrsol medzi „otcami a deťmi“. Bude treba šetrnosti a objektívnosti Vlčkovej, aby tento odsek našej kultúrnej histórie bol definitívne objasnený. Konečný úsudok dá nám iste za pravdu, že na oboch stranách bolo veľa prenáhlenosti a osobného podráždenia, ktorým sa obraz oboch generácií v našich očiach zošúveril ako obraz v krivom zrkadle. Zatiaľ však, čo obraz mladšej z nich bol už viac-menej vyrovnaný (pravda, trochu násilne, s použitím školského aparátu), zostáva obraz generácie staršej — a najmä samého Vajanského — zošúverený. Príčina je možno v tom, že od prevratu určujú školské a vôbec oficiálno-kultúrne vplyvy práve tí, proti ktorým Vajanský bojoval. Ale možno i v tom, že druhá, Vajanského dedičstvu verná generácia neuvedomila si dostatočne jeho cenu a odložila ho na nízky úrok do múzeí, miesto aby ho investovala do všeužitočného podniku slovenského kultúrneho bytia.

Nepísali sme tento článok s túhou vyčerpať celú tému. Na to bude treba podrobného, dlhého štúdia a povolanejšieho pera. Napísali sme ho napred ako výzvu na tých, čo vládnu týmto povolanejším perom, aby nám objasnili, ako uvedené citáty súhlasia s ich mienkou o spiatočníctve, fatalizme a aristokratizme Vajanského. A napísali sme ho i preto, aby sme sa my, čo sme v tejto mienke boli vychovaní, neodvracali bez kritiky od veľkých zjavov našej minulosti, ale aby sme sa im hľadeli priblížiť a porozumieť, aby sme sa naučili dívať sa na nich vlastnými očami a pod zorným uhlom doby, v ktorej žili. Aby sme prijali od nich to, čo z ich dedičstva — ktoré, ubezpečujem vás, zhŕňali v bezpríkladnom hrdlačení a so vzácnou sebažertvou — zachovalo si trvalú cenu. Pre seba sme presvedčení: Vajanský mohol sa pomýliť v metóde, ale nepomýlil sa v idei.

(1932)