ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najúspešnejšou knihou roku 1933 je nesporne Nižnánskeho román Čachtická pani. Kniha vyšla v krátkom čase v dvoch vydaniach (čo pri štvorzväzkovom diele v cene 100 korún nebýva pravidlom), bola preložená do maďarčiny, vyjednáva sa údajne o jej sfilmovanie a práve vychodí v zošitovom vydaní po česky. Šťastie, že tu bol pred ňou Živý bič. Inak by sme si museli zúfať nad spôsobom, ktorým slovenská literatúra preniká do sveta. Tento mimoriadne rozriedený, veľa ráz prihrievaný a na každej strane vraždou korenený guláš bol pripravený a čitateľstvu servírovaný výlučne pre úspech, ktorý autor od neho čakal. Úspech sa dostavil. Honoráre tiež. Honoráre autorovi nezávidíme; sú koniec koncov i nepoctivejšie remeslá, pri ktorých sa zarábajú väčšie peniaze. Závidíme mu dobrý žalúdok a zdravé nervy, ktoré museli byť uňho mimoriadne namáhané pri spisovaní tohoto krváku. Autor Čachtickej panej je totiž zároveň autorom zbierky básní, ktorú svojho času prijala kritika — dalo by sa povedať — skoro nadšene. Je to ten istý Jožo Nižnánsky, narodený 30. augusta 1903 vo Veľkých Brestovanoch pri Trnave, ktorý roku Pána (ach, ako ten čas letí!) 1928 vyspieval svoju túhu po rodnej hrude (t. j. po Veľkých Brestovanoch) v zbierke Medzi zemou a nebom. S tou tragickou rozpoltenosťou, o ktorej nás vtedy básnik ubezpečoval, nebolo to teda tak zlé. Vybŕdol z nej veľmi ľahko. Zdá sa nám, že chudák Buridanov osol mal oveľa ťažšie postavenie. Aspoň jeho muky boli úprimnejšie a lepšie odôvodnené jeho oslou povahou ako muky tohoto ruralistu, nevediaceho sa rozhodnúť medzi dedinou a mestom. Akéže muky, načo by si sa rozhodoval, z ktorej viazanice sa nasýtiť, keď ti pred nosom visí klobása z Čachtickej panej. Pravda, aj autor má svoje trumfy, a hrali by sme sa nepoctive, keby sme mu nedali príležitosti vyniesť ich. Prvý trumf je cena Beneša Třebizského (možno Václava, nie Beneša; nie sme si takí istí v dejinách pravekej literatúry). Pred tým teda klobúk dolu; cena je cena. Tobôž keď sa vyrovná cene štátnej. (Čo do obnosu.) Druhý autorov trumf, zhustený do niekoľkých slov, znel by asi takto: Napísal som knihu pre ľud; nerobím si ňou nijakých umeleckých nárokov. Slovenský ľud sa ešte len musí naučiť čítať. Kým sa nenaučí čítať, nedôjdete ani vy ďaleko s vašimi vysokými umeleckými mierami. — Pripusťme: slovenský ľud sa ešte len musí naučiť čítať. Ale záleží vari trochu i na tom, akým spôsobom a na akých knihách sa tomu naučí. A potom, je toto (naozaj kniha pre ľud? Môže dakto z toho ľudu vysoliť 100 korún z púhej túhy, aby sa naučil čítať? Nie je táto Čachtická pani (a všetko, čo tu píšeme, platí aj o druhej štvorzväzkovej štrúdli Nižnánskeho, o Dobrodružstvách Mórica Beňovského, nie je to skôr čítanie pre našich meštiackych, do myslenia lenivých inteligentov? Hej, vy tam v prvej lavici, povolaní kritici, čo sa vám nechce zrezať pána Nižnánskeho, pretože je pod vašu dôstojnosť zaoberať sa vecami, na ktorých nemôžete demonštrovať štrukturálne prierezy, odpovedajte na túto otázku!

Čítavali sme kedysi knižočky, ktoré vydával Tolstoj v zbierke Posrednik, a knižočky, ktoré vydával Dušan Makovický vo svojom Poučnom čítaní i Ambro Pietor v belasých zošitoch Zábavného a poučného čítania. Toto bolo čítanie pre ľud. Súce, aby si i tí najodstrčenejší zvykli na tlačené slovo, aby sa pozdvihovali (slabikujte si, pán Nižnánsky: pozdvihovali) z tmy na svetlo božie. Keď ste si už vyvolili písať pre ľud, učte sa od Tolstoja, ten bol v tom majstrom, ten vedel byť ozajstným „prostredníkom“ medzi tmou a svetlom. Prečítajte si jeho krátke — opakujeme: krátke, najviac 50-stranové rozprávočky: Čím sú ľudia živí, Dvaja starci a najmä Čo ťa nepáli, nehas a možno oľutujete, že ste sa pokúsili hasiť túhu slovenského ľudu po čítaní 1000-stranovými krvákmi.

(1933)