ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nemôžeme sa žalovať na nedostatok publikácií tohoto druhu. V posledných časoch urodilo sa ich neúrekom. Začalo sa to Sborníkom mladej slovenskej literatúry z roku 1924. Tento prišiel vtedy v pravý čas; bol prvou generálnou prehliadkou poprevratovej literárnej vrstvy. Jeho úspech bol zaslúžený. To, čo v tomto odbore nasledovalo neskôr, mohlo bez veľkej škody i vystať. Boli to — až na malé výnimky — knihy vykalkulované viac na obchodný ako na literárny úspech.

Detviansky sborník vystať nemohol. Päťdesiatročné jubileum spolku priam zaväzovalo dnešné členstvo podať prehľad toho, čím spolok kedysi bol, čím je dnes, kto a ako v ňom pôsobil. Treba uznať, že redakcia splnila tento záväzok čestne. Obsah sborníka rozdelila na dve časti. Do prvej zaradila historický prehľad, rozpomienky starších a úvahy dnešných členov Detvana. (Prispeli: P. Socháň, prof. M. Ursíny, St. Mečiar, L. Nádaši-Jégé, V. Šrobár, J. Šujan, J. Alexy, G. Vámoš, J. Poničan, F. Paňák, M. Chorváth, 90 strán.) Druhú časť zaplnila štúdiami a monografiami dnešných členov Detvana. (Prispeli: Ľ. Novák: O možnostiach slovenskej nacionálnej vedy, Št. Košík: Kapitola o súčasnom slovenskom novinárstve, P. G. Hlbina: K základom estetiky, R. Uhlár: Vzťahy medzi slovenskou literatúrou a literatúrami susednými, J. Cincík: Duch európskej palety, J. E. Bor: Básnik utrpenia a tragiky, St. Mečiar: Tatry v slovenskej a poľskej poézii. Spolu 185 strán.) Ak možno sborníku niečo vytýkať, tak je to nepomer medzi týmito dvoma časťami. Historický prehľad bol urobený akosi ľavou rukou. A práve na ten boli sme zvedaví. Súborná štúdia o ideových prúdoch v Detvane bola by cenným kultúrnohistorickým dokumentom. Z Detvana vyšli predsa hlasisti, skrslo tam hnutie davistov a i. Pravda, kým sme mladí, zaujímame sa predovšetkým o seba, kocháme a nadchýname sa najmä sebou. „Tu sme a žiadame svoje miesto a hlas v práci i na výslní,“ ako hlása posledná veta v doslove.

Z článkov prvej časti zasluhuje si pozornosť najmä článok dr. Vavra Šrobára: Detvan a hlasisti. Nie azda preto, že by v ňom bolo povedané niečo nového. Sú tam len známe veci, povedané známym spôsobom. („Program malého hlúčku študentov — rozumej hlasistov — stal sa za 15 rokov programom celého národa.“ No celého azda nie; boli tu ešte akési Národnie noviny a Slovenské pohľady, žil ešte vari Vajanský, Škultéty a i.) Článok zasluhuje si pozornosť pre výzvu, ktorú v ňom Vavro Šrobár adresuje na mladú generáciu, aby zaujala stanovisko k programu hlasistov. Netrpezlivosť a nervozita, s ktorou bývalí predstavitelia hlasizmu čakajú na úsudok mladých o sebe (viď napr. Janšákove články v Prúdoch), má v sebe rys tragičnosti. Nielen tým, že hlasistickí veteráni sú dnes generálmi bez vojska, ale najmä tým, že títo generáli upadli do bludu, akoby prevrat bol priamym výsledkom ich práce. Utvrdili ich v tom sinekúry, ktoré sa im po prevrate dostali. Tragický je údiv, ktorý sa zniesol na ich tváre, keď zbadali, že sú na svojich vysokých miestach opustení, bez obdivovateľov, bez nasledovníkov. Že mládež, vychovaná podľa ich receptov na poprevratových školách, sa nenadchýna za ich ideály, ale zaryte mlčí a chmúri sa. Apelovali na ňu, upodozrievali ju z ľahostajnosti k verejným veciam. A keď sa blížil sjazd mládeže v Trenč. Tepliciach, kde muselo padnúť slovo o hlasizme, do poslednej chvíle verili, že toto slovo nemôže pre nich vyznieť inak ako priaznivo. Čakali sjazd ako Jezuliatko, robili mu propagandu vo svojich novinách (viď články v Slov. denníku, Lidových novinách, Národnom osvobození a inde), boli si takí istí, že sa dostavili na sjazd v úplnom zastúpení. Aký bol výsledok, vieme. Stanovisko, ktoré mládež zaujala, bolo jednoznačné, odpoveď určitá. Šrobárov článok v detvianskom sborníku bol by pravdepodobne vyznel inak, keby ho bol napísal po sjazde v Tepliciach.

Ale i v samom sborníku dostalo sa Šrobárovi odpovedi článkami Fera Paňáka a Michala Chorvátha. Bodré sentencie, ľudové porekadlá a záhadná alegória akejsi „bielej matróny“, ktorými obohacuje Paňák svoj štýl, sú síce na škodu pôsobivosti článku, ale hlavná je podstata. A tu i Paňák dospieva k záveru, že „priemerný náš detvanec, nie korheľ, ale mysliaci človek, keď odchádza z Prahy… je presvedčený: 1. zo stránky náboženskej, že človek má mať prísne vyhranený svetonázor; 2. zo stránky sociálnej: kto nepracuje — nesmie jesť. Pôda patrí sedliakom. Poctivá práca sa neprejavuje v ziskoch, ale v nepretržitom, zaručenom chode podniku. 3. Zo stránky nacionálnej: Dobyť si Slovensko.“

Väčší dôraz kladiem na článok Michala Chorvátha, nadpísaný Otrávená generácia. Je to akási naša „Spoveď dieťaťa svojho veku“. Článok by zasluhoval osobitný rozbor. Je to, ak sa nemýlim, prvá úprimná sebakritika najmladšej generácie, odchovanej už československou (nie slovenskou!) školou. A súčasne i prvá kritika tejto školy jej vlastným žiakom. Radi by sme uverejnili aspoň ukážku z neho. Rozorvanosť, pesimizmus, nedostatok viery, sklamanie vo vede, sklamanie v literatúre boli hlavné disciplíny, ktorým sa naučila táto generácia v škole. Nie div, že táto škola jej neprirástla k srdcu a že nechce nasledovať politikov, ktorí ju odobrili, i celý systém, čo splodili. „Nenávidíme a odstránime ich,“ završuje mladučký Chorváth. Nedospieva ďalej. Ale neklamte sa: toto „nenávidíme a odstránime“ nie je obvyklou známou frázou, charakterizujúcou „radikalizmus mladých“.

Druhá časť knihy (štúdie a úvahy) zasluhovala by si osobitný posudok. Najmä Mečiarova obsiahla štúdia (84 strán) o Tatrách v slovenskej a poľskej poézii. No niet tu viac miesta.

(1932)