ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chceme sa zaoberať úspechom ako zjavom osebe. Chceme sa naň totiž podívať zo stanoviska toho, kto úspech dáva (t. j. zo stanoviska subjektu), a nie zo stanoviska toho, kto úspech prijíma (t. j. zo stanoviska objektu). Nechceme teda skúmať „prečo“, ale „ako“.

Objektom posledného nápadného úspechu v literatúre bola napr. Célinova kniha Voyage au bout de la nuit. Subjektom boli sme my všetci, čo sme naleteli a kúpili sme si túto knihu za krvavých 65 korún.

V ďalšom budeme často používať slovo „úspech“ v tomto druhom zmysle. Abstrahujeme objekt a obmedzíme sa na subjekt. Presne by sme mali teda písať: subjekt úspechu, účastník na tvorení úspechu ap. Obávame sa však, že by to znelo pedantsky, a píšeme stručne „úspech“, dúfajúc, že nám i takto porozumiete.

Koľko ich už bolo!

Úspechov totiž.

Spomeňme si aspoň na niekoľko najmarkantnejších, ktoré sme zažili po vojne.

Pred desiatimi rokmi bolo to rádio, futbal a film. Teda veci napospol užitočné a každému prístupné. Súčasne domohla sa však úspechu i Einsteinova teória o relativite. Teda vec odľahlá, laikovi naskrze neprístupná a nepotrebná. Na počiatku zvukového filmu mala obrovský úspech akási opereta v trojštvrťovom takte. V politike mal po prevrate úspech socializmus. Dnes ho má nacionalizmus. V literatúre: 1920 — 1928 dadaizmus a jeho odnože, 1929 Remarqueov defetizmus (dnes sa už nerozpakujeme nazvať pravým menom postoj tohoto chlapíka k vojne), 1932 Muntheho Kniha o živote a smrti, 1933 Célinova Cesta do hlbín noci.

Už z tohoto prehľadu zdá sa byť zrejmé, že úspech vo svojich obmenách je čosi chaotického, čo podlieha len náhode a nálade a čo nijako nevystihuje skutočný stav doby a nerešpektuje ani jej potrebu. Nie je predsa možné, aby od roku 1932, keď ľudstvo prejavilo nadšenú sympatiu s epikurejstvom Axela Muntheho, zmenilo ono od roku 1933 svoju tvár tak dokonale, že načúva s otvorenými ústami prasačinám Célinovým.

A hoci sa to naozaj nezdá možné, literárni kritici predsa, hľa, nestrácajú hlavy a chladnokrvne vyhlasujú Célina za „básnika prekliatej epochy“ (rozumej dneška — Götz v Národnom osvobození) s rovnakou presvedčivosťou, s akou pred rokom vyhlasovali zaň A. Muntheho. Pravda, literárni kritici sú od prírody nadaní darom zábudlivosti, ničím nesmú byť prekvapení a v nijakých okolnostiach bezradní. Ich správanie sa nám nemôže byť smerodajné, pretože sa veľmi podobá správaniu žoldnierov: sú bojovní, ale nikdy nie zaslepení, takže v príhodnej chvíli bez rozpakov prebehujú k nepriateľovi, ktorý im sľúbil viacej.

Pravda, nemôžeme tvrdiť, že úspech je určovaný všetkým možným, len nie potrebou doby. Dadaizmus by bol sotva dosiahol prenikavejší úspech v bohatierskych ústach antických rapsódov. Odysea má zas slabú nádej, že vyjde niekedy v štyroch vydaniach za tri mesiace s obálkou F. Muziku, v preklade J. Zaorálka. Potreba doby, resp. prostredia má iste významnú úlohu pri tvorení úspechu. Je predpokladom jeho vzniku. Nie však príčinou.

Sú síce objekty, ktorých úspech nie je obmedzený dobou ani prostredím. Takým objektom je napr. hračka yo—yo, ktorá vás zlostila a nadchýnala vlani o takomto čase. Dokázalo sa, že sa ňou bavil nielen Napoleon, ale i starí Egypťania.

Netreba hádam dokazovať, že ani hodnota objektu (umelecká, vedecká alebo mravná) nie je podstatnou príčinou úspechu. Príkladom môže byť spomenuté yo—yo, oná trištvrtetaktová opereta, rozličný literárny odhodok atď. Ale i Einsteinova teória o relativite. Hodnota tejto je pre laika prakticky rovná nule. Jej úspech v laických kruhoch zakladal sa iba na šťastne vyvolenom názve: na slovíčku „relativita“, ktoré sa v ňom vyskytlo a ktoré malo práve v tom čase vysoký kurz. (Na prípade Einsteinovej teórie o relativite je súčasne vidno všetku plytkosť základov úspechov vôbec.)

Čo je teda nevyhnutnou príčinou úspechu, keď ňou nie je ani potreba doby, ani hodnota objektu?

Aby sme mohli odpovedať, neostáva nám iné ako pokúsiť sa o definíciu úspechu. (Napriek tomu, že tvorenie definície je úloha skrz naskrz nepopulárna, ktorá autorovi nikdy nezíska sympatie, pretože sa pri tomto výkone chtiac-nechtiac musí postaviť do profesorskej pózy.)

Čo teda znamená, že určitá osoba (jej dielo), idea alebo vec má úspech?

Znamená to prudký a nepredvídaný vzostup popularity tejto osoby (jej diela), idey alebo veci.

Znamená to, že masa ľudí pocíti náhle a naraz určitú novú, dosiaľ neznámu, spoločnú potrebu a domáha sa veľmi horlivo jej ukojenia. (Predbežne neskúmajme, či je táto potreba zrejmá, t. j. či je vyvolaná tým prirodzeným a stálym zvyšovaním náročnosti ľudstva, ktoré je súčasťou a výsledkom pokroku, alebo či je iba chcená, t. j. vzbudená násilným zásahom do tejto náročnosti.)

Podľa spomenutej definície je teda úspech zjav masový.

Je to určitý druh davovej posadlosti. Je obdobný panike: má rovnaký charakter, ale opačnú pôsobnosť. Je akousi jej protiváhou v oblasti oných temných síl a pudov, ktoré sú človeku neznáme, dokiaľ sa cíti samotným, ktoré sa ho však okamžite zmocňujú, náhle sa stane súčasťou kolektíva. Protiváhou preto, lebo panika dirigovaná inštinktom sebazáchrany (t. j. inštinktom pre kolektívum krajne nepriateľským) uvádza masu do záhuby, kým úspech dirigovaný inštinktom súťaživosti vedie masu k pokroku. (Inštinkt súťaživosti prejavuje sa v snahe jednotlivca držať krok so svojím okolím, t. j. v snahe byť účastným všetkých výhod a výdobytkov, ktoré mu poskytuje doba a prostredie, v ktorom žije. Náhle sa vyskytne nová nejaká výhoda — pravdivá alebo klamlivá — je masa zachvátená túžbou zaistiť si ju — výhoda má úspech.)

Tým sme povedali zhruba všetko, čo sa dalo povedať ako novinka. Ostatné je len aplikáciou známych téz z učenia o psychológii davových hnutí.

Predovšetkým tézy o sugescii:

Sugescia má celkom mimoriadnu úlohu v myšlienkovom pochode masy. Oveľa väčšiu ako v psychológii jednotlivca. Pôsobiac na vášeň, nie na rozum, je hybnou silou všetkých davových hnutí. Ale aj ich nebezpečenstvom: vášeň vodcu prechádza sugesciou na masu. Nadšením masy umocnená vracia sa k vodcovi, povzbudzuje ho k ďalšiemu zosilňovaniu, k voľbe drsnejších a drsnejších prostriedkov. Ak sú podmienky priaznivé, mohutnie vášeň stálou rezonanciou medzi vodcom a masou tak dlho, až sa naduje do ohromných a nezmyselných rozmerov, takže vodca stratí nad ňou moc a vedie masu tým smerom, ktorým ho masa sama ženie. „To je ospravedlnenie, — hovorí J. Kollarits v knihe Charakter und Nervosität, — keď hnutie, spočiatku zdravé, donesie nakoniec nezdravé plody.“

Nadšenie, s ktorým sa futbalový divák pripojuje k úspechu svojho obľúbeného mužstva, je z deväťdesiatich percent vzbudené sugesciou. Rev dvadsaťtisícového zástupu na ihrisku Sparty je pochopiteľný a znesiteľný. Rev diváka, ktorý by bol na celej tribúne samotný, by nám bol nepochopiteľný, pretože je pravdepodobné, že by sa takýto opustený divák smrteľne nudil.

Zaujímavé je porovnať úspech filmového predstavenia s úspechom divadla, koncertu alebo prednášky. Úspešné divadelné predstavenie končí sa a je prerušované tlieskaním, povstaním a vykrikovaním masy. Úspešný film nikdy. (S výnimkou demonštratívneho tlieskania pri predvádzaní sovietskych filmov.) Rozdiel oboch úspechov tkvie v tom, že medzi hercom na javisku a medzi divákom je bezprostredný kontakt, čím je umožnené, že hercov výkon pôsobí vo veľkej miere sugesciou. Filmu táto bezprostrednosť chýba. Preto ak má film na nás pôsobiť, musí pôsobiť svojou realitou, to jest musí pôsobiť na náš intelekt, nie na efekty. V oblasti intelektu sa však masa zjednocuje oveľa ťažšie ako v oblasti vášne. Kolektívne nadšenie, vzbudené realitou, je nemožné. Realita vzbudzuje len nadšenie individuálne.

Podmienkou nadšeného úspechu je teda aj irealita objektu. Rečníci tých politických strán, ktoré bojujú za nejaký budúci stav, mávajú preto obyčajne väčší osobný úspech ako rečníci politických strán bojujúcich za udržanie stavu prítomného.

Namietnete azda, že úspech rádia — a vôbec úspech technických vynálezov — odporuje tomuto tvrdeniu. Neodporuje. Podstata bezdrôtového prenosu elektrickej energie je pre laika práve takou irealitou — zázrakom — ako podstata autonómie pre prívrženca ľudovej strany. Podobne futbalový zápas je irealitou pre diváka, ktorý sa na hre nikdy osobne nezúčastní.

Dôležitou je ďalej túžba, ktorú pociťuje každý človek po zmene a novote. Nielen človek; — ak hodíte kŕdľu sliepok hrsť zrna, zbehnú sa a začnú zobať. Ak im vzápätí hodíte vedľa druhú hrsť, nechajú predošlé a zbehnú sa k tejto. Druhá hrsť má úspech, hoci sa od prvej nelíši ničím iným len svojou novotou.

Väčšina ľudí nevie si, pravda, objektivizovať túto túžbu na individuálny ideál. Väčšina ľudí nemá vlastnej vynachádzavosti. Väčšinu tvoria nasledovatelia, ktorí sa radi nechajú viesť v kŕdli k objektu, ktorý im vyvolil umelec, politik alebo — obchodník. Obchodník zmocňuje sa totiž v 99 prípadoch zo sta objektu, ktorý sa ukázal úspešným, t. j. lákavým pre masu.

Zasiahnutím obchodníka dostávame sa konečne k poslednej a popri sugescii najdôležitejšej príčine úspešnosti — k reklame. Úspešný objekt rozširuje sa reklamou do všetkých kútov sveta. Umelecké dielo, politická idea, technický vynález stane sa obchodným artiklom a stratí svoje pôvodné určenie. Ako obchodný artikel dostane sa dielo prostredníctvom reklamy do rúk, ktoré si ho nežiadali, ktoré ho nepotrebujú, ktorým často škodí. Célinova kniha, dielo vysokej umeleckej ceny, je v nepovolaných rukách pornografiou. Dvojlampový rádiový aparát stane sa „koníčkom“ amatérskeho konštruktéra namiesto, aby mu bol prostriedkom na kultúrne vyžitie.

Ako obchod prostredníctvom úspešných objektov vykorisťuje masu, vidno najlepšie pri móde. Móda nie je nič iné ako po obchodnícky vykalkulovaný úspech určitých objektov, tzv. modelov. Je to obchod vybudovaný na poznaných slabostiach masy, t. j. na jej veľkej náklonnosti k sugescii a na túžbe po zmene. Úspech je v tomto prípade vykalkulovaný tak rafinovane, že móda ovláda ženy priamo tyransky. Predpisuje im často nemožné neestetické obleky, ničí ich telesnú i duševnú kultúru, decimuje ich príjmy, odvádza ich od výchovy detí a ostatných dôležitých povinností. Marcel Prévost prisahá ženám, že sa im nepodarí vymaniť spod nadvlády mužského pohlavia, dokiaľ sa budú obliekať podľa módy. To znamená, že sa im to nepodarí nikdy.

*

Sugesciou, irealitou objektu, túžbou po zmene a obchodným zakročením vyčerpali sme štyri hlavné psychologické prostriedky, ktorými objekt dosahuje úspech. Spomenuli sme nakrátko i to, akú úlohu hrá pri tom hodnota objektu a potreba doby. Mohli by sme túto úlohu rozobrať obšírnejšie. Keďže je to však hlavným zamestnaním a jediným prameňom výživy pre obchodných agentov a literárnych kritikov, vzdávame sa tohoto rozboru, aby sme im nefušovali remeslo.

(1933)