ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Námet Veľkej veci je príbuzný s námetom Erenburgovho Jediného frontu, o ktorom referujeme súčasne. Tu i tam sprobúva autor ukázať na prierezoch, ktoré vedie cez mozog, cez srdce i cez žalúdok dnešnej spoločnosti, neudržateľný stav právneho i mravného poriadku, reprezentovaného touto spoločnosťou. Ale v spôsobe, ktorým autori zvládli látku, je obrovský rozdiel. Zatiaľ, čo Erenburg zapadol do trasoviska detailov, ktoré sa mu mrvia pod rukou a ktoré zháňa zo všetkých kútov Európy, vzal si Mann jednu jedinú vec — „veľkú vec“ a sústredil okolo nej celý príbeh. Sústredil tak dokonale, že román predstavuje klasický prípad účelnej, vyváženej stavby slovesného diela. Všetko, čo sa v knihe deje, i spôsob, ako sa to deje, viazané je neporušiteľným zákonom centripetálnej sily k ose knihy, k „veľkej veci“.

Birk, hlavný inžinier koncernu, vynájde výbušninu nesmiernej brizantnosti. Vynález zverí na speňaženie svojim deťom. O vynáleze dozvie sa i direktor koncernu Schattich, ktorý ho chce získať pre seba. Medzi ním a Birkovou rodinou rozpúta sa boj. Birkovci vynález udržia, ale pre vzájomnú revnivosť, podozrievanie atď. rozvrátia svoje životy, stratia šťastie. Tendencia knihy objaví sa len ku koncu. (I v tom zračí sa veľké umenie: dielo nie je od samého začiatku zaťažené okatým zámerom autorovým, ako to býva často v knihách podobného druhu.) Vysvitne, že Birk vynález fingoval. (Sám sa na zápase nezúčastní; predstiera nemoc. Zveril deťom neškodnú hračku, aby im v boji, ktorý o ňu zvedú, dal príležitosť poznať spôsob života, ktorým sa nadobúda moc a bohatstvo (tento spôsob spočíva podľa Manna v násilí a spoločenských stykoch), a na druhej strane spôsob života, ktorým sa nadobúda šťastie. Tento druhý spôsob je práca.

Azda najväčším umením pri tvorení literárneho diela je získať si od opisovanej udalosti náležitý odstup. Nájsť miesto, z ktorého je pohľad na veci neskreslený, perspektívne správny. Nájsť toto miesto pri opisovaní súčasných udalostí jej dvojnásobne ťažko. Preto väčšina kníh zo súčasného života sú reportáže, púha mozaika detailov a senzácií, ktoré neústia do nijakého prirodzeného centra. Mannova kniha nie je reportážou, je románom v čistom slova zmysle. To znamená, že Mann tento odstup našiel. Na dôkaz maličký detail: opisuje napr., ako si jedna z dám krášli tvár. Opisuje to dôkladne. Aká príležitosť pre mravokárcu! Aká príležitosť pre psychoanalytika! Aká príležitosť pre sociológa! Mann sa zriekne všetkých príležitostí. Hovorí o veci podrobne, ale hovorí o nej pokojne, bez pátosu. Nehľadá v nej morálne, ani psychologické, ani sociálne senzácie. Celá vec zapadne do stavby románu ako púha súčiastka, obyčajná tehla, nie ako rušivý, preštylizovaný element. O tom sa hovorí mať zmysel pre epičnosť.

(1932)