ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa po prevrate zaplnili školy slovenskými žiakmi, naši národovci plesali. V húfoch mladej detvy videli budúcu generáciu, ktorá prevezme raz vládu vecí do svojich rúk a zabezpečí rodu dobytú slobodu i uskutoční dávne ich ideály. Poprevratová idyla nadšenej radosti však netrvala dlho. Blankyt sa zatiahol mračnami a búrky boli neodvratné. Život sa ukázal vo svojej úplnej dravosti a nahote.

Popri nádejach v mládež, čo „držiteľku rána“, ktorá mala odomknúť „raj nám zavretý“, ukázali sa čoskoro aj obavy. Mladá generácia, ktorá sa mala pripraviť pre budúce úlohy vážne a svedomite bez rušivých vplyvov a zásahov zvonku, dostala sa do krážov rozličných smerov a záujmov, čím bola vo svojej výchove a vývoji determinovaná. Prv než by dospela k svojmu samostatnému úsudku a vlastnému názoru na veci a naše pomery, vystierali po nej ruky jednotlivci, skupiny a strany, aby ju získali pre seba a svoje ciele. Toto muselo naplňovať obavami, lebo okrem deštruktívnych vplyvov na výchovu bolo tu nebezpečenstvo, že mládež bude podvedome zapriahnutá do vychodených koľají svojich predchodcov, aby pokračovala ďalej v ich cnostiach i hriechoch automaticky.

Obavy sa zmenili v obžaloby. Neraz bolo možné čítať v tlači, že mládež naša má málo idealizmu, že je zmaterializovaná, že sa zháňa za -izmami, novotami, že má málo interesu pre otázky celku, že je málo národná, že je roztrieštená atď. Výčitky ľahko padli, ale patriční nepokúsili sa zistiť príčiny, kto je tomu na vine… Mládež sama cítila ťarchu nezdravých vplyvov a sama hľadala seba, cesty, ako by uskutočnila svoje snahy, a dala najavo, že žije a že vážne chápe svoje poslanie v národe. Ak sa zazlievalo, že mládež nedáva dosť o sebe znať, že sa stráni práce, bolo to neoprávnené. Cesty hľadania bývajú ťažké, najmä v takých pomeroch, v akých žila naša poprevratová mládež. Takto mohol hovoriť len povrchný pozorovateľ; kto bližšie pozoroval prejavy mladých, mal iné názory. Mládež dávala výraz svojmu „ja“ častejšie, ale nebolo to celkove a spontánne, ako by si to boli mnohí želali.

Oficiálne a spontánne prehovorili mladí až na sjazde v Trenč. Tepliciach. Prejav, i keď bol zhodný, nebol ešte prejavom dušou i telom jednotnej mladej generácie. Diferencie, ktoré na jej výchovu vtisli naše rozhárané pomery a tradície, boli badateľné. Bolo však zreteľne vidieť snahu oslobodiť sa od rozkladných vplyvov a dostať sa k jednote, ktorá je príkazom, akže mladá generácia má splniť svoje poslanie.

Slovo mladých a stanovisko, aké zaujal sjazd k otázkam prítomnosti, vyvolali značný ohlas v našej verejnosti. Na jednej strane veľké sympatie a na druhej zase odpor až po bagatelizovanie a odsúdenie. Takáto ozvena neprekvapila. Pri našej rozdvojenosti bola viac ako pravdepodobná, je však dokladom, že prejav mladých bol otvorený a statočný.

Mladá generácia postavila sa proti svojim otcom, proti tým, ktorí ju vychovávali, chceli získať pre seba a ktorí jej dávali príklad svojím konaním. To, čo bolo v rokoch deväťdesiatych, keď hlasisti sa postavili proti svojim otcom, teraz sa zopakovalo, len obrátene. Mladí ideove opustili reprezentantov dnešného panujúceho smeru, hlasizmu, a nadviazali historicky. Tí, ktorí sú so sjazdom nespokojní a stavajú sa proti mladým, mali by na vec pozrieť serióznejšie a mali by hľadať vážne príčiny rozchodu, ktoré sú. Mladí hovorili pod tlakom pomerov, v povedomí svojej povinnosti a zodpovednosti.

Sú tu však aj zásadné rozdiely. Mladá dnešná generácia líši sa od svojich otcov zásadne, čo si dosť ani neuvedomujeme. Svet sa za posledných tridsať rokov nápadne zmenil v dôsledku svojho míľového tempa.

Medzi mladými a starými je rozpor aj v nazeraní na problém československý. Ani v tomto ohľade je to nie nič nového a neprirodzeného. Naši starí, ináč hlasisti, otázku nastolili. Im bola ona ideálom, pium desiderium, a zostala im tak podnes.

Do prevratu otázka československá jestvovala len na papieri, písalo sa o nej, hovorilo, mala svojich zástupcov i protivníkov. Až do týchto čias bola zväčša vecou úvah. Po prevrate sa plán československej národnej jednoty začal uskutočňovať v živote. Hlasisti ostali svojim ideálom verní, ináč nemohli, a tu sa ukázalo, že otázka má aj svoj rub a že je problémom zložitejším, než ako si mysleli.

Mladí, oslobodení od akýchkoľvek tendencií a predpokladov, hľadeli aj na tento problém triezvo a bez okuliarov. Pre nich momenty, aké vedeli uspokojiť napr. opozičníkov národnej rady 30. októbra pri vynášaní deklarácie, alebo dôvody, aké stačili našim starším, nemali dostatočného kúzla a presvedčivej sily. Československý problém stal sa po prevrate nielen problémom unifikácie kultúry, reči atď., ale i otázkou chleba a tvrdého zápasu o existenciu, kde mladí mali možnosť vidieť, ako sa na ideál jednoty ťažko dopláca. Pritom nebolo tajomstvom, pomocou akých prostriedkov a akými metódami sa ideál jednoty československej realizoval; v prostriedkoch sa často ani nevyberalo a pôsobilo to niekedy až pohoršlivo a odpudivo. Najmä v školách pri výchove v tomto duchu sa mnoho hrešilo, takže otázku československej jednoty, ale aj otázku vzájomnosti hodne zdiskreditovalo. Hlas mladých ozýval sa z tejto stránky už dávnejšie — a zosilňoval sa úmerne podľa toho, ako sa pomery na Slovensku horšili. Mladí sa dnes spod zorného uhla existenčných otázok vyslovili proti čs. národnej jednote, ktorej politickým adekvátom je centralizmus, a domáhajú sa autonómie, na ktorú Slováci, ako osobitný národ, majú nárok a ktorá im ako takým patrí. Z takéhoto stanoviska nemožno však ani uzatvárať, ako sa to stalo, že by sa mladí stavali k pomeru Čechov a Slovákov záporne. Mladí si upravia aj tento pomer sami, lebo sú presvedčení, že jestvuje aj iné riešenie okrem doterajšieho, ktorému mali byť obetované ideály národa a jeho samobytnosť.

Mladá generácia povedala svoje slovo i k otázke vedenia nášho verejného života a k dnešným pomerom, čo malo za následok, že mladí a starí stoja dnes proti sebe. Mladí postupne viac a viac kritizujú prácu svojich otcov a ich poprevratovú činnosť, robiac ich zodpovednými, a to právom, za dnešné pomery. Kritika bude sa stupňovať, lebo už dnes možno jasne vidieť snahu zrevidovať poprevratovú minulosť a zistiť pravdu, kde sú príčiny dnešného neblahého stavu Slovenska, čo vykonali, v čom urobili chybu úmyselne alebo nevedome…

Na túto kritiku majú mladí právo, a to tým viac, že sa to týka ich samých, ich existencie a budúcnosti…

Otcovia naproti tejto kritike majú právo obrany, aby obhájili svoj smer a svoju prácu i ospravedlnili sa v jednom-druhom. Toto je ich povinnosťou. Dosiaľ však, ako bolo vidno, nevyužili náležite tohoto práva a možnosti, ale sami odpovedajú na kritiku kritikou. Kritika zo strany otcov stráca na svojej kvalite a zvŕha sa na lámanie palice nad mládežou a na lamentácie, že je k svojim otcom neúctivá, že sa oddáva fatalizmu, že miluje frázy, hejslováči, že je neseriózna atď. Bolo by statočnejšie úprimne priznať: Naša vina, pomýlili sme sa a sklamali. Nebolo by v tom nič zahanbujúceho. Priznať sa úprimne k svojmu omylu je cnosť a takýto krok by mladým nielen zaimponoval, ale boli by hrdí, že majú statočných otcov. Trenice a hašterenia, ktoré otravujú náš verejný život, by zmizli, slovenské slovo by viac zavážilo.

(1932)