ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pre nás, Slovákov, je tento zmysel jasný. Naša literatúra má pre nás práve ten zmysel ako pre vás literatúra vaša. Preto o ňom, ako vravím, málo uvažujeme. Ale pre vás, pre Čechov, je, zdá sa, zmysel našej literatúry dosiaľ náramne nejasný. Ste akosi stále náchylní domnienke, že tu vlastne vôbec nijakého zmyslu niet, že na Slovensku mohla by byť práve tak dobre — ak nie lepšie — literatúra česká, ako je slovenská. Že existencia slovenskej literatúry je len akési provizórium datujúce sa od vystúpenia Štúrovho, provizórium síce trochu znepokojivé, ale nijako nie nebezpečné. Faktu, že na Slovensku existuje toho času literatúra písaná trochu odlišnejšou rečou, než je reč naša, netreba si — myslíte si — všímať. Je to fakt prechodný zavinený akýmsi romantickým poblúdením niekoľkých mladíkov, ktorí sa v štyridsiatych rokoch minulého stoletia chceli stať populárnymi tým, že vytvorili útvar tak bizarný, ako je spisovná slovenčina. Nepotrvá dlho — myslíte si ďalej — a Slováci zlejú sa s nami opäť v jeden národ s jednou rečou a jednou literatúrou. V tej myšlienke podporuje vás nielen prirodzená túha vidieť svoj národ mohutnejším o tri milióny bratov spoza Bielych Karpát, nielen niekoľko literárnych a politických teoretikov, ale, ako vidíte, i sám spolok, ktorý sprostredkoval túto prednášku. „Československá jednota“ nemôže mať všakže — už podľa názvu súdiac — nijaký iný program ako práve československú jednotu. Nuž ľutujem veľmi, že k tejto vonkajšej, z názvu patrnej jednote nemôžem svojou prednáškou nijako prispieť.

Nemôžem hovoriť o literatúre na Slovensku ako o literatúre československej, ale len ako o literatúre slovenskej, nemôžem uviesť meno jediného svojho rodáka, ktorý by písal po česky alebo po československy; všetci do chlapa píšu čisto po slovensky. Vonkajšia jazyková jednota, po ktorej sme po prevrate všetci zanietene zatúžili, je zrejme stratená. Bol to vtedy krásny sen, ale, bohužiaľ, sen, ktorý mal všetky svoje príznaky; bol práve tak vzdialený skutočnosti ako každý iný sen. Nevedel by som Československej jednote poradiť žiadneho slovenského spisovateľa, ktorý by sa tu pred vami vyslovil v tejto veci inak. Slovenčina, reč, ktorou píšeme, je pre nás faktom. Práve takým faktom ako vzduch, ktorý dýchame. Chcem vám vysvetliť, prečo. Hoci, priznám sa, toto vysvetľovanie pripadá mi skoro trápnym. Akoby som mal vám vysvetľovať, prečo mám nos medzi očima. Preto krátko: Existuje prosto čosi, čo by sme mohli nazvať slovenskou skutočnosťou. Slovíčko „skutočnosť“ s rôznymi adjektívami je dnes veľmi módnym, a preto i dosť nejasným výrazom v teórii o literatúre. V našom prípade rozumieme pod slovenskou skutočnosťou celú svoju národnú, jazykovú a povahovú osobitosť, celú svoju sociálnu, kultúrnu a hospodársku problematiku, všetky svoje geografické, klimatické a eugenické pomery. Nuž zmysel a cieľ slovenskej literatúry nemôže byť iný ako zmysel každej inej literatúry: vysloviť túto skutočnosť, slovenskú skutočnosť. A vysloviť ju celú, vo všetkých zložkách a odtienkoch, so všetkými atribútmi. To sa však nemôže stať inak, len keď sa na to podujmú slovenskí spisovatelia, slovenským jazykom. Ako černošskú skutočnosť pravdivejšie a podľa dnešných náhľadov aj umeleckejšie vyslovuje černošská plastika, černošská hudba a tanec než román daktorého mondénneho francúzskeho spisovateľa, tak i slovenskú skutočnosť pravdivejšie a umeleckejšie vyslovuje hociktorá z prostučkých balád Janka Kráľa než komplikovaný a so všetkými rafinovanými prostriedkami napísaný román daktorého českého spisovateľa. Spomeňte si na Čapkovho Hordubala. Tu veľmi dobre vystihol situáciu František Götz, keď napísal: „Nevíme jen, proč Čapek chodil za motívem na Podkarpatskou Rus. Tenhle román mohl se zrovna tak dobře odehráti na kterékoli české vesnici.“ Hľa, Čapek — hoc iste pilne študoval pomery na Podkarpatskej Rusi — nevedel z nich vyťažiť nič špecificky rusínskeho. Nevedel a nemohol vedieť. Prosto preto nie, lebo nie je spisovateľom rusínskym, ale českým. Tak isto veľmi málo, len nepartný zlomok z rusínskej skutočnosti je v románe Nikola Šuhaj od Ivana Olbrachta. Román pôsobí na vás nie svojou vnútornou pravdivosťou, ale svojou exotičnosťou. — Exotičnosť — to je to slovo, slovo, ktoré potrebujeme. Začali ho raziť bratia Goncourtovci v románe „En 18…“, ktorý vyšiel roku 1851, svojimi japoneriami. Od tých čias Špecializovali sa naň mnohí spisovatelia, Pierre Loti, Claude Farrere, Joseph Conrad, W. Sommerset Maugham atď., ktorí zbierajú témy svojich kníh po odľahlých kútoch zemegule. Všimli ste si akiste, že všetky ich romány, romány s námetmi exotickými, sú súčasne romány dobrodružné. Niet medzi nimi jediného diela analytického, vecného, vážne zameraného do hĺbky onej skutočnosti, z ktorej čerpajú. Prečo? Pretože ich tvorcom chýba k takému zameraniu to, čo sa v geodézii menuje stanoviskom. Chýba im nepredpojaté stanovisko uprostred zvolenej skutočnosti, preto zameriavajú svoje pozorovacie prístroje z odľahlých končín, z cudzích stanovísk, a nemôžu ani s vynaložením sebaväčšej námahy preskúmať a zaniesť na mapu svojho poznania všetky dôležité body, ktorých spojením dostali presné vrstevnice skúmanej skutočnosti. Dostávajú len akúsi bizarnú, sploštenú krajinu, na ktorej sa síce znamenite môžu preháňať obludy ich fantázie, nie však skutoční tamojší obyvatelia.

Vari sme však odbočili. Spomenúc si na exotickú literatúru, chceli sme len demonštrovať, ako by to asi vyzeralo, keby o slovenskej skutočnosti nepísali slovenskí spisovatelia. Ale nemuseli sme ani chodiť tak ďaleko. Mohli sme poukázať na celkom blízke príklady, na Ružu saronskú od bratov Tharaudovcov, na romány Williama Rittera a iných cudzích spisovateľov, ktorých slovenské prostredie zaujalo svojou „exotičnosťou“. Takýto záujem nemôže nám nijako lichotiť. Ak William Ritter napíše, že pre neho je Slovensko predovšetkým útočišťom všetkého, čo zostalo z dávneho, pohádkového, slovanského sveta v Československej republike, a myslí si pritom, že je to výborná definícia, myslíme si zas my, že je to definícia veľmi povrchná, šlendriánska a nebezpečná. Je to definícia kúpeľného hosťa, nie definícia spisovateľa. S pocitmi kúpeľného hosťa prichádzali na Slovensko i českí spisovatelia. Pre samé valašky, črpáky, fujary a výšivky nevideli ľudí. Celkom komicky pôsobia napríklad niektoré scény zo Slovenska i u spisovateľa tak kultivovaného, ako je Vladislav Vančura. V románe Útěk do Budína opisuje sa svadba v starom zemianskom dome slovenskom. Nuž nič grotesknejšieho, viacej skresleného nemohlo byť o tejto téme napísané. Na každej vete dá sa poznať, že spisovateľ nemá ani poňatia o skutočnej tvári a postavení slovenského zemianstva.

Československá literárna jednota vyžadovala by však ako prirodzený dôsledok, aby sa spisovatelia z Čiech cítili práve tak doma v prostredí slovenskom a vedeli ho práve tak jednoznačne a pravdivo vysloviť ako prostredie české. A naopak, spisovatelia slovenskí museli by tak isto jednoznačne a pravdivo vyslovovať skutočnosť českú ako svoju vlastnú. Nuž za daných okolností nie je to dobre možné. Snáď dlhým spolunažívaním a dokonalým vzájomným poznaním sa a premiešaním dôjde raz i k tomu. To bude vtedy, keď na každej československej dedine, v každom podniku a v každej škole bude polovica Čechov a polovica Slovákov. Ak veríte, že sa to raz stane, môžete veriť, že vznikne i jednotná literatúra československá. Za dnešných okolností nevznikla by však takáto literatúra ani tak, keby sa slovenskí spisovatelia rozhodli v noci z dneška na zajtra písať po česky. Pretože literatúru netvorí len jazyk, ale celý rad ďalších momentov, ktoré už nebohý Hippolyte Taine zhrnul do troch hlavných skupín: prostredia, plemena a doby vzniku diela. I keby sme teda pripustili, že posledných dvoje — plemeno a doba — bolo by spoločné (hoci ani tu nedalo by sa to s určitosťou tvrdiť, bolo by napr. možné doložiť, že vo vývoji oboch našich literatúr je určitá a trvalá časová diferencia. Slovenská literatúra je oproti českej v priebehu svojho vývoja opozdená o dákych dvoje desaťročí), ale i keby sme na to nehľadeli, ostáva prvý moment, prostredie, rozdielny. Aký dôležitý je tento moment a že sám stačí na rozlíšenie dvoch rovnojazyčných literatúr, vidno na literatúre anglickej a severoamerickej. Obe sú vytvorené tou istou rečou a zhruba i tým istým plemenom a v tej istej dobe, a predsa odlišujeme celkom presne jednu od druhej. Tak isto rozlišujeme literatúru španielsku od mladých literatúr juhoamerických. Problém jednotnej literatúry československej je teda oveľa ťažší, než si ho predstavujú tí, čo by ho radi rozriešili mechanicky jazykovou jednotou. Po prevrate sproboval ho týmto spôsobom rozriešiť nebohý priateľ Jano Igor Hamaliar. Svoje literárnohistorické štúdie začal písať po česky. Spočiatku bol z toho poplach. Na českej strane horlivo mu vtedy sekundovali, na slovenskej nadávali. Ale poplach sa po chvíli utíšil. Zbadali totiž, že čeština neurobila ešte z Hamaliara českého spisovateľa. Jednoducho preto nie, lebo Hamaliar, hoc písal po česky, nevšímal si českej skutočnosti a písal o samých veciach slovenských. Nedotkol sa ani jediného českého problému. Jeho dielo korenilo v slovenskej skutočnosti. Slovenskej skutočnosti zostalo verné napriek všetkým tvrdým slovám, ktoré proti nej nacielil. Hamaliar je mŕtvy, jeho dielo zostalo čudným, opusteným torzom. Za štyri roky od jeho smrti nenašiel sa príbuzný duch, ktorý by bol pokračoval v nedobojovanom jeho boji.

Keby nám išlo len o prázdnu polemiku, mohla by sa tu naša prednáška skončiť. Nám však ide aj o dôkaz. O dôkaz, že slovenská literatúra je schopná života a má všetky predpoklady, aby sa priradila ako rovnocenná k ostatným literatúram sveta. Dôkaz dal by sa previesť niekoľkými spôsobmi. Mohli by sme vypočítať dlhý rad mien slovenských básnikov a prozaikov, rozobrať ich tvorbu a citovať z nej ukážky. To by však bola práca príliš obsažná na úzky rámec prednášky a bola už vlastne niekoľko ráz uspokojivo vykonaná v rôznych publikáciách. (Uvádzam aspoň: Sborník mladej slovenskej literatúry z roku 1924, v ktorom sa poprevratová generácia predstavila verejnosti po prvý raz, sborník Slovenská prítomnosť literárna a umelecká z roku 1931, v ktorom je sústredená bilancia z prvého desaťročia slobodného vývoja slovenskej literatúry, Dejiny slovenskej poézie od Štefana Krčméryho, kniha Poézie povojnového Slovenska od Jána Elena Bora, Štúdie Mrázove, Kostolného, Brtáňove, Pišútove a iných na stránkach našich literárnych revue, Pohľadov, Smerov, Davu a inde.) V čase, ktorý nám ešte zvyšuje do konca prednášky, obmedzíme sa na dôkaz trochu hrubší, ale myslím nie menej presvedčivý, pretože konkrétny. Poukážeme na kvantitatívny rozmach slovenskej literárnej produkcie.

Slovenská kniha stala sa po prevrate majetkom celého národa, všetkých jeho krajov a všetkých vrstiev. Toto je najväčšia udalosť nášho kultúrneho života za posledných šestnásť rokov. Všetko ostatné vedľa tejto skutočnosti zaujíma nás len v druhom rade. Predtým býval osud slovenskej knihy zlý. Nie že by sme neboli mali dobrých spisovateľov. Mali sme ich, ale i najlepšie ich diela mali u nás tak málo čitateľov, že by srdce zaplakalo. Knihy mohli sa tlačiť len v malom náklade a i tak zaležali si často na sklade dlhé roky. Úrady, školy a spolky na Slovensku, ktoré by ich boli mali rozširovať, namierené boli práve proti nim. Literatúra síce neprestajne pramenila, ale politická moc zatláčala ju naspäť do žriedel, nedovolila jej roztiecť sa po slovenských krajoch. Tak boli celé oblasti slovenské, kam slovenská kniha okrem modlitebnej a kalendára vôbec neprenikla. Jej hniezdom bol len úzky stred Slovenska, inde mala len ostrovčeky a prevažná väčšina Slovenska bola priamo púšťou v tomto zmysle. Slovenské deti v školách rástli zväčša v povedomí, že slovenskej knihy vôbec niet.

Nuž prvým radostným úkazom oslobodenia bolo, že sa slovenský knižný trh v krátkom čase vyprázdnil a zároveň začal sa napĺňať novými vydaniami. Náklad kníh sa rýchle zvyšoval. Ak sa Hviezdoslavových spisov tlačievalo predtým 800 exemplárov, začalo sa ho teraz tlačiť 2000, 5000, ba náklad niektorých presahoval i 10.000. Slovenskej knihy chytajú sa i noví nakladatelia. Do prevratu sme slovenských nakladateľov vlastne nemali. Po zrušení Matice slovenskej roku 1875 vydávajú slovenské knihy okrem dvoch náboženských spolkov, Tranoscia a Sv. Vojtecha, len obetaví národní pracovníci, učitelia, kňazi a niekoľkí majitelia kníhtlačiarní. Po prevrate nastáva rozmach neslýchaný. Vzniká celý rad nakladateľstiev. — Počet spisov vydaných na Slovensku do roku 1918 odhaduje sa podľa Riznerovej Bibliografie na 5000 zväzkov. Po prevrate stúpla produkcia tak intenzívne, že od roku 1918 do roku 1931 vyšlo približne tiež 5000 zväzkov. Do prevratu bolo treba na to 345 rokov — prvá kniha na Slovensku vytlačená vyšla roku 1573 v Prešove — po prevrate len 14 rokov. Pre ilustráciu kvantitatívneho rozvoja publikačného porovnajme napr. rok 1901 a 1931. Roku 1901 vyšlo na Slovensku 68 publikácií (kalendáre a drobné spisy počítajúc do toho), roku 1931 619 publikácií. Pomer je 1:9. Z toho roku 1901 v pôvodnej beletrii vyšli 4 zväzky, t. j. ani nie 6 % z celkovej produkcie toho roku. Roku 1931 vyšlo pôvodnej beletrie 68 zväzkov, t. j. vyše 11 % z celkovej produkcie. Naproti tomu náboženských spisov vyšlo roku 1901 30 zväzkov, t. j. plných 43 %, r. 1931 32 zväzkov, t. j. len 5 % z celkovej produkcie. Ďalej. Roku 1901 vychádzalo na Slovensku 29 časopisov, roku 1931 bolo ich 250. Do prevratu bolo druhé vydanie slovenskej knihy vzácnosťou. Dnes vychádzajú romány slovenských spisovateľov pravidelne vo dvoch vydaniach, mnohé dosahujú vydaní ďalších, Urbanov Živý bič piateho, Nižnánskeho Čachtická pani šiesteho. Ba i básnické zbierky Smreka, Lukáča a iných vychádzajú v druhých a tretích vydaniach. Do prevratu mali sme jedinú literárnu revue, dnes ich máme pol tucta. Do prevratu dosahoval priemer divadelných predstavení do roka čísla 40, teraz prevyšuje číslo 4000. A nadovšetko — sú tu slovenské školy, ľudové, stredné i vysoké, navštevované slovenským žiactvom takým počtom ako nikdy v minulosti. Vo všetkých z nich učia sa slovenskí žiaci o slovenskej literatúre, o slovenských knihách, o slovenských spisovateľoch. Učebné osnovy nakladajú im povinné čítanie zo slovenskej spisby, ktorého Matica slovenská vydala už vyše 30 zväzkov. Školské knižnice a samovzdelávajúce krúžky vedú zas k čítaniu dobrovoľnému. A radostne preniká slovenská literatúra i do chalúp. Podľa zákona o obecných knižniciach, ktorý nakladá, aby v každej obci bola zriadená knižnica, vystrojila už dosiaľ Matica slovenská za pomoci iných kultúrnych inštitúcií do 3000 knižníc vzorne vybraných zo slovenskej literatúry. Môžeme tvrdiť, že dnes už niet na Slovensku dediny, na juhu ani na východe, kde by nebola slovenská kniha medzi slovenským ľudom doma, kde by nebola vskutku čítaná. Nuž všetko toto sú veci významu naozaj epochálneho. Nimi vzrastá slovenský život do svojho nového veku, spod tvrdej kôry minulosti vylupuje sa v československom celku na dejisko vlastného kultúrneho bytia a jestvovania. Nemôžeme byť dosť vďační bratom Čechom, ktorí nám pri tomto procese pomáhali svojou väčšou skúsenosťou a vyspelosťou.

Pravda, všetok kvantitatívny rozmach nemal by trvalej ceny, keby nebol sprevádzaný súčasným rozvitím úrovne slovenskej literárnej tvorby. Mali sme i do prevratu veľkých spisovateľov. V generáciách, ktoré nasledovali za sebou v XIX. storočí, vyrástli nám krásne literárne zjavy, pôsobiace mocne i za hranice, Hollý, Kollár, Šafárik, Štúr, Kráľ, Botto, Sládkovič, Vajanský, Kukučín, ale popri týchto pôsobil rad spisovateľov priemerných a podpriemerných, ktorí svojou početnosťou udávali úroveň. Na jedného Hviezdoslava mali sme desať Hájomilov, Vrbických, Podtatranských, Dlhomírov Poľských, Kovalíkov-Ústianskych a ako sa menovali všetci tí druho- a treťoradí veršovníci, ktorých sme v nedostatku lepších stavali na piedestál poézie. Na jeden zväzok poézie vyšlo vtedy dvadsať katechizmov, biblických rozprávok a všelijakých nábožných výlevov. Dnes literárne časopisy už ani neregistrujú celé to množstvo básnických debutov, z ktorých najslabšie boli by pred prevratom znamenali literárnu udalosť. Bez preháňania a neskromnosti môžeme povedať, že medzi mladou generáciou máme dnes naraz niekoľko básnikov takej nosnosti výrazovej, akú mal Sládkovič alebo Hviezdoslav. Ani v porovnaní k českej literatúre nemusíme sa hanbiť za svoju trošku. Svojho Novomeského môžeme kľudne postaviť vedľa vášho Nezvala (i keď nie čo do plodnosti: Novomeský napísal len dva tenké zošitky básní), svojho Lukáča vedľa vášho Tomana, svojho Smreka vedľa vášho Šrámka. Zo starších Krasku ceníme si vyššie ako vy svojho Sovu. Jesenského nečaráme s Macharom. A v próze Urban, Jilemnický, Vámoš — to sú mená, ktoré sa dôstojne radia k vášmu Olbrachtovi, Vančurovi. Nemáme síce svojho Březinu a svojho Durycha, ale… môžeme ich mať každú chvíľu.

Rezumujúc vyjasňujeme si teda otázku slovenskej literatúry vzhľadom na československý celok takto: slovenčina a čeština sú si tak blízke, že Slovákovi nerobí ťažkosti čítať českú knihu a nebude robiť ťažkosti ani Čechovi čítať knihu slovenskú. Kedysi dôvodilo sa touto blízkosťou proti spisovnej slovenčine, dnes ona najmocnejšie vyvracia dôvody proti nej. Skutočnosť dvoch spisovných jazykov nesťažuje dorozumenie, obľahčuje však nesmierne vyjadrenie. Bez spisovnej slovenčiny by slovenská literatúra nemohla byť takou, akou je; unikali by jej najvzácnejšie kvality: spontánnosť a pravdivosť, farba a vôňa. Zároveň by bez slovenčiny slovenský človek rastúci v svojom prostredí musel vždy cítiť akúsi menejcennosť oproti bratovi českému. To sa z českej strany dnes ťažko chápe, ale raz sa to pochopiť musí. Z vynikajúcich českých ľudí správne ukázal týmto smerom nebohý prezident Českej akadémie Josef Zubatý a na dobrej ceste sú všetci tí, ktorí pomáhajú slovenskému životu v jeho duchu. „Najviac nedorozumení medzi Čechmi a Slovákmi — hovorí Štefan Krčméry — vyšlo z nepomeru síl, i vo veciach kultúrnych a literárnych, v ktorom nepomere sa oni stretli v spoločnom štáte vo veľkej dejinnej udalosti oslobodenia. Tento nepomer rástol najmä od roku 1870. Stačí vedieť, že práve v týchto rokoch, keď Česi dostali svoju univerzitu, Slovákom zrušili ich jedinú kultúrnu inštitúciu, Maticu slovenskú. Z toho vyšlo, že prevrat našiel Čechy silné, Slovensko zgniavené a slabé. V nepomere síl, aký bol, ťažko sa hovorilo o vzájomnosti. Statočnou vzájomnosťou sa v budúcnosti nepochybne všeličo vyrovná a československá jednota nadobudne si plnšieho zmyslu, než ho môže mať dnes. A potom už nebude prekážať, že táto jednota bude mať iný zvuk, farbu a vôňu na východe a iné na západe.“

(1932)