Cesta za umením
Autor: Dobroslav Chrobák
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Martin Droppa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Anna Studeničová, Jana Jamrišková, Tibor Várnagy, Viera Marková, Henrieta Lorincová
Myšlienka svojpomoci vzniká vždy tam, kde jednotlivci alebo niektorý stav ocitá sa na ľade a kde sa konečne príde k názoru, že len vzájomným združením možno svoje postavenie zachrániť, resp. zlepšiť.
Povojnové časy svojou materialistickou fázou, mravným i hmotným úpadkom postavili i umeleckú tvorbu pred vážny problém zachovať si svoj existenčný štandard. Pri tom všetkom zostáva však faktom, že naše politické oslobodenie, ako i nová kultúrna sféra spôsobila rapídne rozmnoženie kádru umelcov všetkých smerov. Tento vzrast počtu nedial sa však paralelne so sociálnym zlepšovaním obyvateľstva. Ba kríza značne zoslabila odbytovú možnosť umeleckých diel a zlepšovanie z tohoto ochromenia postupuje len pomaly, skoro slimačím tempom. Preto je len prirodzené, že v medziobdobí tohoto stavu nahromadilo sa hodne diel, ktoré musia ležať v osamelosti. Sú to predovšetkým mladší, málo známi alebo neznámi autori, ktorí sú týmto najviac postihnutí. Niet sa preto čo diviť, že hľadajú sa rozličné modality, ako tomuto neutešenému stavu odpomôcť. Prichádza sa tak nevdojak na myšlienku svojpomoci.
V Prahe už vlani založilo sa vydavateľské družstvo „Společné dílo“ pre ten cieľ, aby pomohlo dobrému českému autorovi, ktorý nemôže vhodne uplatniť svoje rukopisy a aby ho nenechalo zapadnúť v osamelosti a nepovšimnutí. Toto družstvo sa stará predovšetkým o českých autorov. Na Slovensku, čo sa týka slovesného umenia, myslím, že pomery nie sú ešte tak povážlivé, aby sa muselo siahať k takýmto prostriedkom, ale nadhodená myšlienka stojí za povšimnutie pre budúcnosť.
Bezpochyby v horšom položení je slovenské výtvarné umenie, nakoľko Slovensku — okrem verejných korporácií a niekoľkých jednotlivcov — chýba odberateľské publikum. Preto treba premietať slovenské výtvarné diela i mimo rámca Slovenska a hľadať pre ne možnosť uplatnenia a odbytu. Som presvedčený, že slovenské výtvarné umenie svojimi vysokými hodnotami vždy obstojí aj pred takým náročným obecenstvom, ako je pražské. Rád by som preto upozornil — najmä našich mladších výtvarníkov-maliarov — na umelecký kabinet „Svojpomoc“ (Praha III., Vítězná třída 10), ktorý združuje umelcov zo všetkých slovanských národov, ako Dejeva, Hofmana, Rjazanova, Vukoviča atď. Kabinet však nehostil doteraz ani jedného slovenského umelca. Preto, kto by chcel v Prahe vystavovať svoje obrazy, nech sa obráti na tento kabinet, ktorý mu vyjde v ústrety s najväčšou ochotou.
(1938)
