ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Takéto nadpisy dávajú sa vari len na nekrológy. No hoci Koloman Sokol je dosiaľ, chvalabohu, živý a zdravý, prichodí nám vskutku, akoby sme mu mali napísať nekrológ: včera vysadol v hamburskom prístave na loď, ktorou sa má preplaviť do Mexika. Tamojšia vláda pozvala ho za profesora na štátnu akadémiu výtvarných umení. Mohli by sme sa hádam aj tešiť, že práve slovenskému umelcovi dostalo sa takejto pocty. Mohli by sme sa tešiť tým viac, že Sokolovi dostalo sa tejto pocty nie nejakou náhodou, ale že mexická vláda, keď sa rozhodovala, komu ju má udeliť, mala možnosť neobmedzeného výberu spomedzi všetkých členov grafického spolku „Hollara“. Tento elitný pražský spolok, ktorého členmi sú všetci význační grafici českí, usporiadal totiž vlani akúsi putovnú výstavu nášho grafického umenia po mestách Strednej a Južnej Ameriky. Na výstave sa zúčastnil i Sokol, ako jediný Slovák, člen Hollara. A iste neboli to len sociálne motívy diela Sokolovho, ktoré zapôsobili pri výbere, veď Sokol nie po prvý raz upozornil za hranicami na vysoké kvality svojho umenia. Spomíname si len na jeho účasť na hollarovskej výstave vo Varšave, vo Viedni, na medzinárodných výstavách v Chicagu a inde. V mocnej konkurencii vyspelej grafiky českej vynikali jeho dravé, a predsa technicky tak jemne zvládnuté drevoryty vždy rovnako presvedčivo ako na fóre súťaživosti medzinárodnej. Nechceme teraz spomínať, že tieto jeho úspechy boli v odbornej kritike pražskej často náročky zamlčiavané a že ešte i tento posledný jeho triumf len-len že mu nebol uchytený spred nosa závistlivými a nevraživými kolegami pražskými. Iné nás teraz roztrpčuje a zarmucuje: to, že tento najlepší grafik slovenský (a pravdepodobne i československý) opúšťa svoj rodný kraj nie ani preto, aby prijal pocty mexickej vlády, ale jednoducho preto, lebo tento rodný kraj nevedel ho uživiť, nevedel mu poskytnúť holú existenciu. Za chlebom, nie za poctami odišiel Sokol do Mexika. Zostane večnou hanbou nášho kultúrneho života, že sme si nevedeli udržať doma tohoto opravdivého, veľkého umelca, že za tie dlhé roky jeho živorenia u nás nevedeli sme mu dať viacej príležitostí na zárobok, ako zhotovenie ilustrácií do jednej jedinej slovenskej knižočky (Gaštanka od Čechova). Tých ostatných pár grošov, čo Sokol mesačne zarábal u pražských firiem (Družstevná práca, Grafická únia), celé Slovensko nekúpilo od Sokola hádam ani za Kč 10.000.— obrazov. Možno za viac ich kúpila Venezuela. Pokrytci môžu teraz fňukať. Ale nech sa nikto neopováži obviňovať Sokola zo zrady „rodnej hrudy“! Hej, voľakedy sme vyvážali drotárov. Teraz vari začneme vyvážať umelcov.

(1937)