ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dostalo sa nám do rúk nové číslo Mladého Slovenska. Je to vlastne Luk, ale s inou tvárou a so zmeneným titulom. Stalo sa tak iste v domnení, že takto bude zachránený, keďže z jari tak všalijak zakolísal a mnohí mu predpovedali, že to bude smrteľné.

Siahame po ňom v nádeji, že toto bude to, čo očakávame, ale sme sklamaní, ani toto vzkriesené Mladé Slovensko nenašlo cestu k srdciam, ktoré by dnes tak rady počuli, že svitá. Majú svoje osudy časopisy, ale Mladé Slovensko má ho osobitne. Už tretí či štvrtý raz prebúdza sa k životu, ale nikdy sa mu nedarí vystrábiť sa, krídla sú mu poviazané a odsúdené viac na pád ako na let.

Nadpis úvodníka je až biblický: „Vyčistiť starý kvas.“ Pre dnešné časy veľmi trefný; kvasu, a to toho starého, na všetkých stranách dosť. Nazdáte sa, že tam bude poriadne precúdená naša prítomnosť so slovenskou biedou a že bude alfabeticky podaný register hriechov, ktoré čiernia slovenský život, ale okrem nejasných invektív nieto tam nič konkrétneho.

Z riadkov zaznieva miesto tohoto zase len tá stará známa pieseň: Pracovať treba, ukážte, čo ste vykonali. „Kde boli vtedy páni, — rozumej pred prevratom — ktorí sa dnes s toľkou vervou na údajnú obranu Slovákov a slovenčiny prihlasujú.“ Toto znie tak, ako keby sem bolo doslovne odpísané z niektorého agrárneho ľudového týždenníka, čo sa podáva nášmu ľudu ako liek od každej bolesti. Keby tam nebolo reči o obrane Slovákov a slovenčiny, mysleli by sme, že to patrí predprevratovým Novoslovákom, dnešným Čechoslovákom, takto si musíme domyslieť, že sa to vzťahuje na starých národovcov, ktorých si my tak ctíme a vážime. Alebo je to adresované Rázusovi a tým mladým, ktorí dnes probujú zachrániť svoje? Nuž kdeže bol sám autor? Rázus bol dobrým vojakom, keď iní v tom veku nie sú ešte ani regrútmi.

V článku sa ďalej hovorí o rozumných a hlupákoch. A tu sa dozvedáme, že sme my Slováci hlupákmi. Inakšie to nevieme chápať. Podľa pôvodcu „zápasia od počiatku sveta dva základné typy ľudí: rozumní a hlupáci. Prispôsobené ľudovému názvosloviu: tí, čo vidia trochu ďalej od nosa, s tými, ktorých obzor siaha najďalej po vlastné brucho. Tí prví sa riadia rozumom, tí druhí pudom čiže, ako to oni krajšie nazývajú: citom.“ Slováci sú národ citový, bolo to už viac ráz konštatované, kým zase o Čechoch sa hovorí, že sú vplyvom Západu príliš zracionalizovaní. Po tomto doplnení musíme myslieť, že sa označenie hlupáci týka nás.

Tvrdiť, že títo ľudia, ktorí sa spravujú citom, vidia iba svoje brucho, je nemožné. Vidieť iba svoje brucho znamená, jemnejšie povedané, vidieť iba svoje záujmy, čo ináč menujeme egoizmom. A tu je to opačne? Tí rozumní sú vždy väčší sebci a myslia viac na svoje ako tí hlupáci. Tí rozumní práve, ktorí videli iba svoje brucho, kolonizovali a pauperizovali v mene civilizácie Ameriku, Afriku, Áziu i s Indiou a Austráliu. Tí domorodci len preto, že boli menej rozumnejší, ani nie hlupáci, nebránili si svoje, a to práve preto, že nevideli to svoje brucho tak ako tí rozumní, čo ich v mene civilizácie zotročili pre seba. Ak boli hlupáci, boli len preto, že v prílišnej dôvere pustili si voš do kožucha.

Náš chudobný slovenský ľud je práve týmito rozumnými, ktorí postrádajú toho citu i svedomia, vykorisťovaný, nech už sú to rozliční politickí korteši, agenti, nesvedomití povaľači atď. Áno, i medzi tými múdrejšími sedliakmi a robotníkmi nájdeme dosť príkladov ma potvrdenie toho, že tí rozumnejší myslia viac na svoje brucho ako tí ostatní, menej rozumní.

Ten menej rozumný má len jednu chybu, že neprezrie zámery toho rozumného, ale v súcite dá sa ošmeknúť. Ak ho pre toto nazveme hlupákom, buďsi! Potom by sme pochopili pôvodcu, keď nazval tých, čo sa spravujú citom, hlupákmi, lebo v tomto prípade by sme mohli myslieť, že je to adresované Slovákom, ktorí po prevrate mnoho dôverovali a dali sa skutočne zachvátiť citom. Dnešným Slovákom toto však adresovať nemožno, a to ani tým nie, ktorí nie sú takí osvietení ako mnohí tí, čo hovoria o sebe pyšne, že sú rozumní.

Na konci úvodníka je zhrnutý program práce. Je navlas podobný tomu hlasistickému, ktorý sa začína: Chceme obrodiť slovenského človeka… Škoda len, že bol samými pôvodcami zdiskreditovaný. Dnešný ľud je nie mravne obrodený, ale skorej ohrozený. Pekne sa to napíše pri písacom stolíku, ale život hovorí o niečom inom. Programov, a to skvele štylizovaných, máme dosť — skutky chceme! Slovenský ľud z toho, čo sa pekne popíše, nevyžije. Treba sa pozrieť, v akej biede žije!

Aby bola tvár obnoveného Mladého Slovenska úplná, koplo hneď v prvom čísle do Rázusa, a to ešte tak nejapne, že ani nevedieť, čo vlastne chcelo povedať.

Luk vo svojom programe mal tiež kritiku a tomuto poslaniu chce dostáť aj Mladé Slovensko. Vzalo si na mušku dvojaký plat Kľačkov, ktorý vraj zastáva dve miesta: ako tajomník Matice a ako profesor a berie z obidvoch prameňov. V mene ľudskosti útočí naň, aby sa jedného zriekol, lebo je mnoho takých, čo nedostávajú ani jeden plat. Dobre, ale prečo biť len do Kľačka, keď máme stá prípadov, kde jednotlivci berú nie dva, ale až tri, poťažne ešte viac platov. Prečo sa zadrapovať do jedného, keď chceme očistu? Jednotlivec je nie vinou, najmä keď to berie podľa zákona. Ak nám ide skutočne o nápravu, musíme ju hľadať tam, kde je potrebná a možná, a musíme byť pritom objektívni. Takto iba prezrádzame, čí sme. Škoda, Mladé Slovensko zostáva zase len starým, a to nemôže byť garanciou, že sa stane tribúnou mladých.

(1932)