ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Rozprávky zo života prostých ľudí)

Gabajov debut obsahuje 22 noviel na 193 stranách. Priemerne 8 — 9 strán pripadá na jednu novelu. Malý rozmer svedčil by o tvorivej kázni debutanta. Postaviť novelu na ôsmich stranách je totiž nepomerne väčšie umenie ako roztiahnuť ju na osemdesiat strán. Poznáme síce Gabaja, vieme, že je vnukom Kukučínovým (ak je Hronský jeho synom), a nečakáme od neho veľkých tematických objavov. Vieme však, že Kukučínovo dedičstvo je dosť bohaté, aby sa na ňom priživila a priučila narábať perom ešte i tretia generácia. Ak už teda nie objav, aspoň reku statočné šafárenie. Prečítate však prvú Gabajovu novelu (Katka) a zbadáte, že Kukučínovo dedičstvo sa v nej povážlivo scvrklo, že sa tu gazduje od tisíca ku stu. Postavy — richtár, richtárka, ich dcéra — sú postavy z galérie Kukučínovej (napr. z Dies irae), ale akési dengľavejšie. Osnova chudobná nedovoľuje uplatniť sa ich charakteru. Katke napr., hoc jej osud má byť ústredným motívom novely, nedal autor príležitosť vystúpiť do popredia. I humor, „zdravý, srdečný, nenútený“, ako ho nazval u Kukučína Vlček, je tu silený, oveľa hrubší, často spočíva v celkom primitívnej, neorganickej epizóde. Z 22 noviel 18 je „kukučínovských“, v štyroch autor sprobúva prepriahnuť na nové cesty. Vo všetkých je však rovnako nedbalý, necíti zrejme nijakej umeleckej zodpovednosti. Kompozícia je nedbalá, reč nevypracovaná. To je tým väčšia chyba, čím väčší je surový talent spisovateľov. A Gabaj, zdá sa, trochu surového talentu má; miestami blysne sa celkom jasne jeho pozorovacia schopnosť i cit pre vtipný detail. Ale starostlivý robotník slova nikdy nenapíše takéto nedbalé vety:

„Vyšívané rukávce pošli z jej ramien. Jemné látky však nezatajili tiež jej dokonalú líniu tela. Iba spievať pozabudla. Keď čičíkala malú Evku, spievala tak smutne a snivo, že z Evky bola tiež taká i dievka. Do jej duše iste uložila všetok žiaľ za vôňou ňou pohrabaného sena…

Ale Hana bola opakom. Hana bola matkou Evou — dávnou hrabáčkou, zrodenou nie na poli, ako jej mať, ale v hrdom kaštieli.“

Usilujte sa prepísať tieto riadky do zrozumiteľnej a správnej slovenčiny. „Prestala nosiť vyšívané rukávce. Ale ani jemné látky nezatajili dokonalú líniu jej tela. Iba spievať pozabudla. Keď čičíkala malú Evku, spievala jej tak smutno a snivo, že aj z Evky…“ Ďalej sa nedá. Obracajte hocijako, prečítajte si to v súvise s ostatným, neporozumiete. Všimnite si však uši urážajúceho opakovania tých istých hlások v slovách „vôňou ňou“.

Syntax slovenčiny je iste veľmi voľná. Ale to ešte neznačí, že môžeš prehadzovať slová, ako ti idú do pera. Môžeš povedať: „Budeš mojou večne“, alebo „večne budeš mojou“, alebo „mojou budeš večne“, podľa toho, na čo chceš dať dôraz. Ale povedať: „mojou večne budeš“, ako povedal Gabaj na str. 40, nemôžeš, ak len nechceš byť odporne strojeným. A to hádam Gabaj nechce. On chce byť účinným. Preto za citovaný výrok ešte dokladá: „jej povedal“ miesto „povedal jej“.

„Mojou večne budeš!“ jej povedal. — Aby ťa hus kopla.

Podľa Kukučínovho vzoru využíva Gabaj i ľudovú reč ako štylistický prvok. Ale i tu je veľmi nekritický. V ľudovej reči je iste dodnes veľa nevyužitého materiálu lexikálneho. Ale popri perlách je v nej i veľa štrku. Spisovateľ má vynášať perly a nevšímať si štrku. Gabaj vynáša s perlami i štrk. Citujeme náhodne od str. 79 do str. 85: „šľogári“ (rubači, Hronský: rubári), „šmiknička“ (vyhnička), „kolotiť“ (v Liptove „klochtiť“, zrejme z nemeckého), „vyhôsť“ (vyhútať?), „skrepírovať“ (z nemeckého), „vyjsť na minďáre“ (na nivoč, na psí tridsiatok), „falda“ (záhyb), „graca“ (strecha na klobúku), „šmalec“ (sadlo), „kapitať sa“ (knísať sa), „pantovačka“ (z maďarského, oštara), „fajta“ (plemeno). A ako vrchol strašné „skľúdzeň“.

Na dôkaz o nedbalej kompozícii rozoberme v krátkosti stavbu daktorej novely. Hoci Osud Kelňových nohavíc. Motív je tento: Matej Kelňa má v dome tri starostlivé ženské: ženu, testinú a dcéru. Matej si kúpi v meste nohavice. Nohavice sú mu dlhé. — „Načim z nich odstrihnúť, asi piaď, — povedal Matej ženám úsečnou rečou, ako stáli okolo neho.“ A starostlivé ženy odstrihnú. Každá svoju piaď. Testiná ešte zvečera, žena s dcérou zarána. Pravda, tak, že nevedia jedna o druhej. „Keď si Matej chcel obliecť nohavice, zbadal, že sú mu len po kolená.“ Motív je dobrý. Vtipný a nový. Ako ho autor rozviedol?

Novela má tri kapitoly. V prvej predstavuje autor osoby, charakterizuje Mateja a jeho pomer k ženám. V druhej rozpráva naširoko a s vecou nesúvisle o sušení sena. V tretej kúpi si Matej lós, na ktorý vyhrá. Peniažky dobre užije: prikryje si domec, ženám kúpi šijací stroj, sebe — nohavice. Nohavice sú dlhé atď… Na prvý pohľad je zrejmé, že novela má dve hrubé chyby: 1. Druhá kapitola (o sušení sena) zbytočne odvádza pozornosť čitateľovu od hlavného motívu. Sú síce aj takéto kompozičné fígle, najmä v novelách so zápletkou, kde majú pripraviť prekvapujúce rozuzlenie, ale tu (u Gabaja) nie je to fígeľ, tu je to nemotornosť. Autor potrebuje doplniť Matejovu charakteristiku z prvej kapitoly o pár čŕt, na ktoré pozabudol, nuž si vymyslí scénu celkom zbytočnú. 2. Hoci je motív novely zvrchovane prostý, nevedel sa Gabaj zaobísť bez hrubého momentu náhody. Matej musí vyhrať lós, aby si mohol kúpiť nové nohavice. To je veľmi primitívne.

Čakali sme akosi viacej od Gabaja. Posledné jeho práce (v Pohľadoch a v nových Smeroch), ktoré v knižke nenachádzame, sú aspoň oveľa lepšie ako najlepšie z týchto. Či je toto azda výbor starší? Ak áno, nemal ho vydávať. Mal si uvedomiť, že ani jeden slovesný druh nežiada si od umelca toľko ukáznenosti ako novela. Ľahšie je napísať obstojnú báseň alebo hoci román ako obstojnú novelu. Každé slovo v novele zaváži a nikde sa tak nevypomstí nedbalosť ako tu. „Hádam nič tak neobdivujem ako dobre urobenú novelu,“ povedal André Gide.

(1934)