ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Za dielom sme zvykli hľadať človeka. Čitateľa máločo vie upútať tak, ako práve detstvo, mladosť, lásky a sny, úspech a nezdar autorov. Ach, to „typisches Erlebnis“, ako len žíznime po ňom na každom kroku.

2. Hovorieva sa, že ste neprístupný a uzavretý. Čo je na tom pravdy?

Ako môžem vedieť, čo je na tom pravdy? Ak sa tak hovorieva, je to asi pravda. No ak ma niekedy niečo mrzí, je to obyčajne to, že som málo uzavretý, že často potáram veci, o ktorých by bolo lepšie mlčať. Veď tak málo z toho, čo sami vieme a čo sami prežijeme, stojí za to, aby bolo oznámené druhým. Len staré baby a géniovia majú vždy o čom hovoriť.

3. Počas svojich štúdií v Prahe poznali ste celý rad osobností z literárneho sveta, ktorá z nich sa vám najviac vryla do pamäti?

Neviem, nemôžem si spomenúť na nikoho. Mal som príležitosť počúvať prednášky Šaldove i vidieť ho pri práci a v domácom súkromí (chodil som mu predčitovať slovenské veci). Imponoval mi, ale nebolo to nič strhujúceho, nič takého, „na čo sa nezabúda“. Šalda bol v súkromí veľmi milý a pozorný, no neznášal som povýšenecký tón v jeho tvorbe. Skutočný génius nepotrebuje svoju povýšenosť ukazovať, génius je povýšený. (Odpusťte, že som odpovedal tak otvorene.) Šaldu si iste práve tak vážim ako vy, ale nepokladám ho za veľkého tvorivého kritika. Bol to typický kritik analyzátor, to značí kritik rozkladný.

4. Vaše novely vznikajú pomaly, sú brúsené, čo dáva myslieť na osvedčenú prax starých majstrov. O Flaubertovi vieme, že napríklad na diele „Pokušenie sv. Antona“ pracoval sedem rokov. Nechceli by ste povedať slovo o svojej pracovnej metóde? Nepokladáte dnešný spôsob písania za nedovolene rýchly, spriemyselňujúci literatúru?

Nemám, nemôžem mať nijakej osvedčenej metódy na písanie prózy. Napísal som toho dosiaľ primálo a doteraz všetko len „pokusne“, aby som mohol odporúčať nejakú vlastnú metódu. Keby som si mohol dovoliť mať už dneska metódu, keby som sa mohol totiž venovať len literatúre a nebol odkázaný na úrad, bola by to iste tá Flaubertova, Maupassantova, Tolstého, Turgenevova, Dickensova — a vôbec metóda všetkých veľkých epikov. Metóda hľadania, skúšania, metóda štúdia a dlhých príprav, poctivého váženia a vymeriavania, slovom metóda, ktorú používa každý dobrý robotník, každý remeselník, ktorý chce zákazníkovi odovzdať poctivú prácu zo solídneho materiálu. Neviem, ako je to v poézii, ale epika si žiada predovšetkým dlhé roky učenia, dlhé roky príprav a štúdia a pri samotnom výkone, pri písaní veľkú pracovitosť, mnoho zjednodušovania a odriekania. Zapamätal som si Tolstého slová mladému spisovateľovi a rád by som sa ich držal: Píš jednoducho, píš úprimne, píš len o tom, čo dokonale ovládaš, všetko zbytočné vytri. Zrejme je však ťažké držať sa tejto rady, hľa, po Tolstom tak málo epikov to dokázalo. A tiež sa pamätám, že Flaubert, ktorého spomínate, posielal mladého Maupassanta do prírody, na ulicu, aby mu opísal, čo tam uvidí. A vracal ho tri-štyri razy na to isté miesto, kým len nebol spokojný s výsledkom. Takto by sme sa mali všetci učiť písať.

5. Neraz ste premýšľali vo svojich úvahách, uverejnených v Eláne, o poslaní umenia. Ako by ste nám precizovali tieto svoje zistenia a závery? Nakoľko môže autor vychádzať zo skutočnosti a v akej miere ju treba prepodstatňovať silou obrazotvornosti?

To je stará, večne sa opakujúca otázka: na čo je tu na svete umenie? Je samoúčelné, existuje samo v sebe a pre seba a či k jeho vzniku patrí nevyhnutný predpoklad, že slúži životu a vychádza zo skutočnosti? Myslím si, že keď sa otázka takto položí, dá sa na ňu odpovedať jednoducho a jednoznačne: Prirodzene, že umenie vyrastá zo skutočnosti (z čoho iného by mohlo vyrastať, vari sa len necedí na našu zem z medzihviezdnych priestorov?) a prirodzene, že slúži životu tým, že ho povznáša, robí ho znesiteľnejším, ušľachtilejším, dáva mu zmysel a cieľ, ktorý leží mimo osobných, hmotných, každodenných, a preto otupných záujmov. Iná vec je, pravda, či si umelec má toto poslanie umenia uvedomovať, či totiž má vedome a z povinnosti tvoriť pre život alebo pre určitú konkrétnu jeho otázku, či teda má mať pri svojej tvorbe zámernú tendenciu. A tu si myslím, že takejto povinnosti umelec nemá. Ak je to skutočný umelec, dostane sa tendencia do jeho diela bez toho, aby sa o to musel nejak usilovať. Dostane sa ta samotným tvorivým procesom. Tak ako sa dostane chuť do jablka na strome, vôňa do kvetu, láska do ľudského srdca. Nemôže sa tam prosto nedostať, pretože by to odporovalo prírodným zákonom. Nech mi nik netvrdí, že tvorbu umelcovu nemožno porovnávať s prírodným procesom, ktorý dáva jablku zrieť a kvetu voňať, pretože — vraj — tvorba umelcova je proces zámerný, uvedomelý atď. Áno, ale do akej miery? Z koľkých percent? Ak je to proces celkom zámerný, ak sa písať básne, skladať symfónie, maľovať obrazy možno naučiť od a do zet, ak na to netreba nič viac ako uvedomelej snahy, sú zbytočné všetky dišputy o zmysle a poslaní umenia. Narobíme si prosto toľko umelcov, koľko sa ich sem vopchá a takých, akých si kto objedná.

6. Badáte azda v slovenskom románe novších čias prechod od romantizmu k realizmu?

Nebadám. Nezaujíma ma to. Realizmus, romantizmus, impresionizmus, symbolizmus sú slová, ktoré ex post vymysleli literárni teoretici. Pripadajú mi ako vinety na fľašiach so zaváraninou. Pre literárnu prax nemôžu mať ony nijaký význam. Ani jeden spisovateľ nemôže si povedať: Idem písať realisticky, pretože sa to dnes tak žiada. Každý podlieha toľkým vplyvom v sebe i mimo seba, že si tu nijako nemôže rozkázať. Sám by som napríklad rád písal realisticky, to značí vecne, pokojne, naširoko, lenže neviem, nedokážem to.

7. Aké je postavenie slovenského spisovateľa?

Mizerné. Vlastne žiadne, pretože slovenského spisovateľa v pravom zmysle niet. Sú len píšúci učitelia, notári, lekári, advokáti. Najprv sa musí u nás viacej čítať, aby knihy vychádzali v desaťnásobku dnešného nákladu, a potom musí prísť chlapík, pár chlapíkov, ktorí nám rozrazia cestu do sveta. Tak ako to spravili Nóri, Dáni, Fíni. Ba dokonca aj Islanďania.

8. Kam sa poberá dnešný svetový román?

9. Možno azda hovoriť o pravidlách románu? Alebo ho definovať?

10. Aký je váš názor na prichádzajúcich prozaikov? Ktorý z nich sa vám páči?

Na tieto a ďalšie podobné otázky neodpovedám. Ponechávam tu voľné pole pre kritikov.

11. Vaše postavy sú v službách výnimočného a čudného. Hľadáte ich dlho v zástupe, alebo vás k nim privádza vaša intuícia?

To je omyl: Nechcem, aby moje postavy boli v službách výnimočného a čudného. Je to len znak mojej spisovateľskej slabosti, ak som dosiaľ odkázaný na čudákov a vydedencov, ak moju pozornosť nevedia upútať ľudia každodenní, ak neviem ozvláštniť a urobiť zaujímavými príbehy všedné. Rád by som sa tu čomusi podučil od starých čínskych básnikov, ktorým hocijaká maličkosť, list na vode, krčah s vínom, mesiac v úplnku dáva popud k jemným, a predsa básnicky veľmi výrazným kompozíciám. Lenže (práve to chcem povedať), práve tu sa pozná, aký je rozdiel medzi kultúrnou tradíciou starou 5000 rokov a tradíciou… no, aby sme nepovedali málo… 200-ročnou. A potom výber: Za 5000 rokov narodil sa v 300-miliónovom národe jeden Li-Po, to značí, podľa počtu pravdepodobnosti, že v národe trojmiliónovom narodí sa taký Li-Po raz za 500.000 rokov. Podľa predpovedí učencov bude človek za 500.000 rokov od narodenia plešivý a bezzubý, bude mať tenké nohy a veľkú hlavu, bude navštevovať Mars a hádam aj ostatné planéty, ktoré dovtedy trochu vychladnú, bude sa živiť tabletkami koncentrovanej potravy, bude prichádzať na svet v umelých liahňach ako kurčatá na farmách. Bude to slovom celkom iný človek, než sme my dnes. No nech už bude akýkoľvek a nech bude robiť čokoľvek, poéziu bude pestovať naisto, pretože bez poézie by tu nevydržal.