ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dohonili ste dakedy svoju myšlienku? Myslím, či ste ju pristihli, ako sa vám všetečne vlúdila do hlavy, snažiac sa zostať nespozorovanou? Zbadali ste, ako sa priplichtila ku zamotanému klbku vašich svetoborných nápadov, ako sa pritúlila k vašim slávnym heslám a zásadám? Zbadali ste, ako sa vám potom líškala, ako sa maznala tá nepokojná, neposedná a nepotrebná malinká myšlienka? Cítili ste, ako sa triasla v strachu, že ju ukrutne vyhostíte zo svetobornej svojej kotrby? Celkom tak, ako keď zodvihnete posledný snop z kríža na roli a pod ním tŕpne myška, v hrôze, že ju zočíte a zadlávite. Práve tak, ako keď úlisná mačka nehlučno vojde za vašimi pätami do vykúrenej izby a chce tam proti vašej vôli prenocovať — práve tak sa vám pred spánkom upelešia na vankúšoch vášho mozgu tieto drobné, šteklivé myšlienočky. A ráno, len čo roztvoríte oči, pritúli sa k vám a poláska sa s vami. Posedí, polichotí a potom fr-r-r-r, neposedná, uletí ako vtáčik z klietky. Dakedy je myšlienka neodbytná ako mačka pri obede; stále dobiedza, stále okáli, stále sa vám bezočivo opalkuje v hlave. Býva to obyčajne refrén z hlúpej pesničky, veta z počutého rozhovoru. Toto sú veľmi zlostné myšlienky. Inokedy zas vojde do komôrky mozgu čudná, neobyčajná myšlienka. Vojde, zažmurká, pokuká, smrkne dva tri razy a zdá sa, že je celá v rozpakoch, kde sa to zatúlala. Potom si potichu sadne do kúta. Sedí tam, sedí a ani obrvou nehne. Na všetko zvedavo vyvaľuje okále, všetkému sa diví. Sedí len a čaká ako kvočka na vajciach. Odrazu sa myšlienka stane nepokojnou, vrtí a hniezdi sa a čosi sa potajme kľuje. Odrazu ona začne rásť. Rastie a rastie, deň zo dňa jej pribúda. Prerastá všetko vôkol seba. Rastie ako hríb. Vytisne ostatné daromné myšlienky, zaplní celú hlavu a stane sa jej samojedinou panovnicou. Vtedy ju zbadáte a začnete jej pomáhať na svetlo. Krešete, pilujete, strúhate, potíte sa — a hľa — vykľúvalo sa niečo veľkého, ohromného, pod čím vám hlava ovisne. Idea, zázrak, čertovská báseň, nový aeroplán o dvoch tisícoch konských síl.

Ako hovorím (a sami to uznáte), myšlienky prichádzajú k nám celkom nečakane. Logike sa možno (neviem) podrobujú všetky udalosti a okolnosti a všetko, čo je napísané i vyslovené. Ale naše vlastné, skutočné myšlienky netrpia touto chorobou. Skoro by som povedal (keby sa nebál profesora), že logicky myslieť je logický nezmysel. Ony (myšlienky) prichádzajú a odchádzajú s dôslednou nedôslednosťou. Sú tak rôznorodé, nerozvrstvené ako ľudia, ktorí v tomto okamihu umierajú. Prepadajú nás v takom rozmarnom neporiadku, že sa nemôžete zatvrdiť a umieniť si: Dnes medzi 18. a 19. hodinou budem usilovne myslieť o farebnej fontáne v Trenč. Tepliciach a zapovedať sa trebárs, že si ani nespomenieme na rožný dobytok, že sa vám nevlúdi do hlavy ani jedna myšlienka o plemenných býkoch.

Svet bude oveľa bližší nášmu takzvanému domácemu kozubu, ak si uvedomíme, že všetky vynálezy, básne a riešenia sú hŕbou takýchto drobných, neustrojených, domáckych, naježených myšlienok…

(1926)