ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dňoch 16. až 20. júna t. r. bol v Prahe mohutný pracovný kongres českých spisovateľov. Pôvodne mal to byť kongres celoštátny, kongres českých a slovenských spisovateľov. Ukázalo sa však, že organizačné a technické ťažkosti by predbežne nedovolili usporiadať kongres na takejto širšej základnici bez rizika, že slovenská literatúra nebude na ňom reprezentovaná dôstojne a primerane svojmu významu v porovnaní s literatúrou českou. Postavenie českého spisovateľa v národe je totiž dnes oveľa významnejšie než postavenie slovenského literáta. Nielenže český spisovateľ je v oslobodenom a spoločnom našom domove zahrnutý úctou a pozornosťou najvyšších vládnych kruhov a že sa mu naširoko otvorili dvere k významným verejným zástojom, ale aj úradná jeho organizácia, Syndikát českých spisovateľov, má oveľa väčší vplyv vo verejnom živote, než ho má a než si ho vôbec trúfa nárokovať náš Spolok slovenských spisovateľov. Český syndikát má dnes asi 1200 riadnych členov, kým náš Spolok nemá ich predbežne ani sto. To vyplýva z toho, že Syndikát združuje svoje členstvo na podklade stavovskom, kým Spolok slovenských spisovateľov kladie svojim členom ako podmienku prijatia skutočnú umeleckú alebo literárnovedeckú či kritickú činnosť. Tak sa stalo, že Spolok so svojou necelou stovkou členov a neveľkým majetkom nemohol nijako vystupovať pri organizácii kongresu ako rovnocenný partner Syndikátu, ktorý disponuje veľkým administratívnym aparátom, tisícovým členstvom, neobmedzenými finančnými prostriedkami a všestrannou podporou vládnych a verejných kruhov. Preto sme sa s ľútosťou vzdali účasti na spoločnom kongrese a vyslali sme do Prahy iba desaťčlennú delegáciu, aby reprezentovala slovenskú spisbu a aspoň symbolicky manifestovala zviazanosť a spoločné osudové záujmy oboch našich národných literatúr.

Lebo o to išlo a to pokladal za potrebné zdôrazniť i náš predseda, básnik Laco Novomeský, vo svojom prívete na slávnostnom otvorení kongresu: Slovenská literatúra — a slovenský kultúrny život vôbec — žije a utvára sa v úzkej symbióze s literatúrou a kultúrnym životom českým. A to nielen od dnes alebo od včera, ale priam od svojho vzniku. Vysloviac našu účasť v zármutku českého národa nad skonom básnika, národného umelca Karla Tomana, poukázal Novomeský na skutočnosť, že Karel Toman bol ctený a milovaný i na Slovensku a že rovnako ako v Čechách prispieval svojou básnickou skepsou a svojou láskou k životu k formovaniu onoho skvelého a zdravého typu, ktorý dnes vyvodí v českom kultúrnom živote. Ďalej spomenul, že česká kniha je rovnako doma u nás ako v Čechách a že na Slovensku niet inteligenta, ktorý by neprežíval kultúrne a politické udalosti české bezprostredne, z vlastného poznania a názoru. V záujme zdravého vývinu a vzájomného bratského spolužitia je však potrebné, aby táto symbióza bola obojstranná, t. j. aby si konečne i v Čechách uvedomili, že nemožno žiť dvom bratom v spoločnom dome bez toho, aby sa poznali a aby sa jeden z nich dozvedel o podujatiach druhého len z druhej ruky a často aj z vedome nesprávnych a pokrivených informácií a falošných svedectiev. To značí, že slovenská tlač, slovenská kniha musí si nevyhnutne nájsť cestu do rúk českého čitateľa. Pokladali by sme za veľký úspech tohto sjazdu, povedal Novomeský, keby prispel k rozriešeniu tejto otázky a našiel konkrétne možnosti, ako prebudiť záujem českého čitateľa o slovenskú knihu.

Treba len ľutovať, že otázka, ktorú asi v tomto zmysle nadhodil Novomeský, nenašla potom, v ďalšom priebehu kongresu, patričnú ozvenu. Je zrejmé a znovu sme sa o tom presvedčili na sjazde českých spisovateľov, že oficiálnymi prejavmi na banketoch a slávnostiach neprerazíme so slovenskými kultúrnymi hodnotami do Čiech. Keď si však chceme získať náročné české publikum, treba nám rátať s tým, že český čitateľ je výberčivý a nedôverčivý k dielam mladých a malých literatúr a že hádam skôr nájdeme k nemu cestu okľukou, cez veľké literatúry západné (voči ktorým má zas až nekritický obdiv), než by sme ho prinútili, aby čítal slovenskú knihu v origináli.

I keď teda musíme ľutovať, že táto otázka sa nedostala na program kongresu, jednako musíme vyzdvihnúť vysokú úroveň celého kongresového rokovania. Už samo otvorenie s obsažným prezidentovým posolstvom o poslaní literatúry v národe pred preplneným hľadiskom Divadla 5. května pôsobilo impozantne. Stalo sa, hádam po prvý raz v dejinách nejakej literatúry, že kongres spisovateľov otvorila hlava štátu. I tým malo už byť priam na začiatku vyzdvihnuté, aký význam prikladá vedenie nášho obnoveného štátu spolupráci politických a kultúrnych činiteľov.

Je len prirodzené, že aj ostatné kongresové referáty zoskupovali sa potom okolo tejto ústrednej témy. Tak na druhý deň, v pondelok, prehovoril Ivan Olbracht a Laco Novomeský o poslaní spisovateľa v národe a hneď po nich katolícky spiritualista Aloys Skoumal, literárny kritik dr. Václav Černý a básnik-poslanec Lumír Čivrný zaoberali sa podrobne problémom osobnosti a kolektíva v literatúre.

V utorok hovorili básnik Nezval, prozaik Drda a literárny teoretik Bohumil Mathesius na tému „Cesta literatúry k ľudu“. Streda bola venovaná poslaniu literárnej kritiky v spoločnosti. (Hovorili kritik Bohumil Polan, príslušník najmladšej generácie Jan Grossmann a marxistický teoretik dr. Ludvík Svoboda.) V posledný deň kongresového rokovania zhodnotili a zhrnuli výsledky, ku ktorým sa dospelo, literárni teoretici prof. Mukařovský a František Götz a spisovatelia Václav Řezáč, Marie Pujmanová a Marie Majerová.

Referáty boli vždy predpoludním. Popoludní nasledovali potom debaty, na ktorých sa zúčastnil naozaj výkvet českej literatúry. Čo trochu pri tom zarážalo, bolo to, že debaty neboli vlastne debatami, ale vopred pripravenými a naštudovanými koreferátmi. To spôsobilo, že na kongrese nevznikla živšia výmena náhľadov a že odznelo iba mnoho samostatných a paralelne sa rozvíjajúcich prejavov, bez nejakého ostrejšieho stretnutia. Veci, o ktorých sa hovorilo, boli takto osvetlené jednostranne a pri všetkej odbornej pripravenosti a rečníckej brilantnosti boli predstavené príliš staticky a meravo. To je však tiež jediná kritika, ktorú môžeme usporiadateľom Sjazdu adresovať. Inak, i vonkajším a spoločenským rámcom, vyznel kongres vskutku impozantne. Predseda vlády, minister informácií, minister a štátny tajomník zahraničných vecí, primátor hlavného mesta Prahy a predseda Zemského národného výboru dávali skvelé recepcie na počesť účastníkov kongresu. Odznelo na nich mnoho duchaplných prípitkov i závažných sľubov a tak sa kongres skončil i skvelým úspechom spoločenským. Treba len dúfať, že i jeho úspech vo vlastnej doméne spisovateľskej práce bude rovnako skvelý a že český spisovateľ i svojou budúcou — nielen minulou — tvorbou bude hodný obrovského kreditu, ktorý mu zverili najvyšší štátni predstavitelia.

(1946)