ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

… A práve sa v Prahe skončila riadna jarná výstava Hollara, na ktorej sa zúčastnil ako hosť aj K. Sokol. Nechceme vyvodzovať z tohoto prípadu nijaké uzávery, hoci pozvanie žiaka Akadémie na účasti na výstave takého elitného združenia, akým je Hollar, je skutočne výnimočné. Všetky české noviny priniesli obligátne referáty o výstave a všetky uvádzali práce Kolomana Sokola ako jedny z najhodnotnejších. Venovali mu práve toľko miesta ako jeho učiteľovi a starému členovi Hollara Rambouskovi a viac ako Konůpkovi, Sedláčkovi atď. A obrazy K. Sokola boli naozaj jedinými, ktoré sa mocne vymykali svojou priebojnosťou z celkového rámca výstavy, ktorá vyznela až priveľmi jednozvučne. Zdá sa, že Hollar patrí už k spolkom, od ktorých nečakajú sa revolty ani prekvapenia. Obrazy, dokonale zvládnuté zo stránky technickej, nenárokovali si motiváciou väčšej pozornosti. Nežalovali, nevzývali, neobťažkávali dušu divákovu. Tým viac bili do očí obrazy K. Sokola. Vyrvané priamo zo života, krvavé, teplé a neutreté, vyparovali boľavé spomienky na vojnu, na dni bez práce a noci bez spánku. Pálili priamo žeravou obžalobou.

Vystavoval päť obrazov (Hladní, Matky, Za cieľom, Odchod, V bare). Všetko drevoryty, ktoré najlepšie slúžia na stvárnenie bezprostredných zážitkov, na nezastreté podanie vecí, ktoré nieto kedy prežúvať a servírovať na päťmetrových plátnach. Sokolove motívy sú súrne, vynucujú si okamžité zachytenie. Nieto času prenášať ich pipľavou dvojmesačnou prácou na plátno. Každú chvíľu môže byť neskoro, môže sa naplniť čas a postavy, ktoré dnes na dreve Sokolovom upozorňujú na svoje zúfalstvo ešte iba kontrastmi beloby a černe, každú chvíľu môžu ožiť a vyliezť zo svojich brlohov, môžu sa vzbúriť a vymôcť si silou to, čoho sa dnes domáhajú prostredníctvom dlátka. Alebo, nedajbože, môžu podľahnúť svojej biede a zhynúť vo svojich skrýšach skôr, než sa o nich dozvieme.

Preto Sokol pracuje v noci, preto sú jeho oči skazené večným sliepňaním. Preto mu nebolo problémom, keď sa v druhom roku na Akadémii mal rozhodnúť, ktorý odbor si má zvoliť. Drevo, alebo plátno. Drevo! Preto K. Sokol nemá čas starať sa a opovrhuje všetkými smermi. Možno mu vyčítať, že jeho obrazy sú dosiaľ preplnené a nezvládnuté, že na jeho technike badať vplyvy prvého jeho učiteľa M. Švabinského. Ale nádej, ktorú máme v K. Sokola, opiera sa práve o to, že sa nezháňa za samoúčelnými estetickými senzáciami, že pri všetkých zvodoch, ktoré mu bohatosť výrazových prostriedkov grafiky hádže pod nohy, neupadol do remeselného pochlebníctva očiam divákovým, ale rovnako ako George Grosz, ako Franz Masereel a Käthe Kollwitzová podriadil svoju tvorbu dejinnej úlohe proletariátu. Jeho obžaloby dnešného systému sú hrozné a splňujú naplno požiadavky, ktoré by naň ako na umelca kládla marxistická ideológia. A predsa Sokol — akokoľvek sociálna funkcia jeho tvorby je na sto percent v službách miliónov potlačených a neznámych — nie je komunistom. Jeho tvorbe chýba pátos a vypočítavosť. Kreslí spontánne a neuvedomele. Dnes, v časoch krajného vypätia triednych záujmov, musí byť umelec viac než inokedy citlivým nervom okolia. Jeho tvorba musí seizmograficky verne zaznamenávať každý rozruch prostredia. Samoúčelnosť estetiky v umení je pluskvamperfektum. Každé podnikanie, ktoré nesmeruje k odstráneniu biedy desiatok miliónov nezamestnaných, je hriešne. I podnikanie umelecké. Zvýšená schopnosť umelcovej reaktívnosti na deje okolia určuje jasne a jednoznačne jeho funkciu v ňom. Musí byť na stráži a upozorňovať na to, voči čomu ostatní zostávajú slepí. Sú iba umelci, ktorí túto svoju funkciu chápu, a ktorí ju nechápu. Každé iné zaraďovanie do skupín, končiacich sa na -izmus, je bezcenné hračkárstvo neproduktívnej kasty kritikov.

Sokol patrí medzi tých prvých. Rovnako ako Daumier, Goya, Holbein atď. Má bližšie k týmto ako k mnohým svojim vrstovníkom. Chýba mu, pravda, cynizmus Holbeinov a temperament Goyov, ale má všetkým trom spoločnú smelosť dívať sa životu rovno do tváre.

Povolaný kritik zaradil by ho iste do skupiny expresionistov, našiel by hŕbu vzťahov a spoločných znakov, a ušlo by mu to, čo Sokol má osobitného v tendencii a obsahu svojej tvorby. Technika je tu hodnotou druhoradou. Nič na tom nemení okolnosť, že práve svojou technikou vynútil si pozornosť Hollara. Patrí to už k tragike veľkých diel, že sú prístupné, len keď sú obratne servírované.

V literatúre má Sokol svoj rovnocenný pendant v Milovi Urbanovi. Obaja podriadili svoju tvorbu akútnym bolestiam života. Obaja snažia sa zrýchliť tep vášho srdca, stavajúc vám pred oči tváre miliónov, strhané trápením, biedou a vášňami. Obom je umenie prostriedkom, nie cieľom.

(1931)