ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi pred troma rokmi poslalo ma nakladateľstvo, v ktorom som pracoval, v skromnej úlohe predčitateľa na Kráľovské Vinohrady do Kanálskej ulice č. 4. Mal som tam čítať rukopisy slovenských románov, ktoré došli na literárny súbeh.

Vedel som, ku komu idem. Preto som bol trochu sklamaný, keď na dverách, pred ktorými som rozrušene zastal, našiel som prostú vizitku s civilným nápisom:

A pod tým dobrosrdečné upozornenie:

Zvonek nezvoní; račte zaklepat.

Čakal som vari, že do dielne najväčšieho českého kritika vchádza sa ako do jaskyne draka, strážcu princeznej poézie, len na tajné znamenie. A hľa, prostota, ba chudoba jeho príbytku ma prekvapila. Potom ma práve tá prostota posmelila: človek, ktorý býva takto jednoducho, nemôže byť zlým, nemôže byť ani nepríjemným človekom.

V kúte pri obloku stál stolík, vedľa neho najprv menšia, príručná knižnica, potom veľký, otvorený regál, nadetý knihami. Na druhej strane izbičky bol otoman, empírový sekretár a mosadzná posteľ. V kúte pec a umývadlo. Okrem toho už len jedna či dve stoličky, obťažkané knihami. Jedinou ozdobou bytu sú filigránske hodiny na poličke pri stolíku a pár obrazov na stenách.

Za stolíkom sedí on, F. X. Šalda, v domácom kabáte, v rozhalenej košeli, v papučiach. Hovorí, aby som prepáčil, že nevstáva; pôsobí mu to ťažkosti. Ani zrak mu už neslúži, chytro sa unaví, preto požiadal nakladateľstvo, aby mu niekto tie romány predčítal. Môžeme hneď začať.

Čítam. Najprv trochu rozrušene, potom už pokojne. Hodiny na poličke odbíjajú v starodávnej melódii plynutie času. Sedí z profilu oproti mne, podopretý o dlaň, bez pohnutia, s privretými očami. Zriedkakedy ma preruší, spýta sa na neznáme slovo alebo zvrat. Potom zas sedí bez pohnutia. Môžem si myslieť, že drieme alebo myslí na iné veci. Z času na čas podívam sa naňho z boku, či nemám prestať a potichu odísť. Tu ma vždy vyzve, aby som čítal ďalej. Pritom, za celý ten čas, ukradomky striehnem na jeho poznámky. Zvedavý som na jeho náhľad o tom, čo čítam. Ale on ani na chvíľu nepohne sa na svojom piedestále, neprejaví nijakého záujmu. Odišiel som po tom prvom čítaní akosi sklamane. Až neskôr, pri druhej či tretej návšteve, čosi ho znepokojilo. Na ktorúsi časť v románe začal sa vypytovať dôkladnejšie. A potom boli už jeho poznámky častejšie. A keď dievča, ktoré ho obsluhovalo, donieslo čaj, celkom sa rozhovoril. Vypytoval sa na jedno-druhé zo slovenskej literatúry. Sprvoti akoby ma chcel vyskúšať, kládol mi záludné otázky: „Co Novomeský? Je dobrý básnik?“ Odpovedám jednoznačne: „Áno, Novomeský je dobrý básnik.“ — „A co Lukáč? Je taky dobrý básník?“ „Áno, i Lukáč je dobrý básnik.“ — „A kdo ze starších?“ Chvíľu som váhal, potom som vysypal niekoľko mien. A mal som v aktovke Balady a piesne Janka Kráľa. Podal som mu ich. Vzal knižku, chvíľu sa v nej prehrebal a potom ma požiadal, aby som mu prečítal Orla. Keď som videl záujem na jeho tvári, čítal som ešte Zabitého, Zverbovaného a ešte čosi. Neviem, či Kráľa poznal predtým, ale verše, ktoré som mu vtedy prečítal, zrejme naňho zapôsobili. Jeho tvár oživla a jeho pravá ruka sa v zápästí rytmicky pohybovala, akoby mi udávala takt. Viem, že v tej chvíli prežil som najintenzívnejšiu chvíľu opojenia básnickým slovom. A cítil som najhlbšiu syntézu krásy, dobra a pravdy. Záležalo mi veľmi na tom, aby som nečítal strojene, aby slová zneli tak, ako ich básnik zažil a napísal, aby zneli súladne so vzácnou náladou toho popoludnia. Potom sa Šalda rozhovoril. Vo vytržení, v ktorom som sa nachádzal, zdalo sa mi, že sa rozhovoril trochu mdlo a triezvo. Hovoril najprv o tom, čo som prečítal, potom všeobecne o slovenskej literatúre. Nemohol som si jeho slová zaznačiť, ale niektoré vety opakoval som si po tejto návšteve často a zostali mi dodnes v pamäti skoro v autentickom znení. O pár mesiacov neskoršie našiel som tie vety zhustene zaznačené v Zápisníku (VI — 12):

„Slibů není nedostatek v mladé poesii slovenské; je tam hodně talentů, otázka bude jen, nalezne-li se tam dost básnické kázně a uměleckého řádu, ktoré by zákonně rozvily a k naplnění přivedly tyto slibné rozběhy. Už Čech je stižen dědičným hříchem vnitřní anarchie a tajné lásky k amorfnosti. A Slováka to tuším ohrožuje ještě víc.

Prostotu — ano! Ale ne chudobu! Prostotu, která je bohatstvím, to jest syntesou, a za níž stojí velké zkušenosti a překonané i zužité experimenty — tu ano! Ale ta je vzácnější nad zlato. A nalézá se obyčejně i u velkých duchů básnických až před koncem tvorby.

Lyrika slovenská (a rovnako istotne celá slovenská literatúra — D. Ch.) nesmí se vyhýbat ničemu z nejnovějšího proudění lyriky světové; naopak: musí se dovést do plného tahu nejostřejšího větru kosmického, musí se co nejvíce exponovat, neušetřit se žádného, sebe bolestnějšího experimentu, musí se vyrovnávat stále v souboji co nejtěsnějším se světem nejvíce dobývaným a útočným. A pak teprve, a znova, jako Antaeus bude se moci dotknout rodné půdy s užitkem — pak teprve bude ten dotyk plodný a vlije do takto zoceleného těla moderní literatury slovenské sílu opravdu černozemní.“

Toto je teda testament F. X. Šaldu slovenským spisovateľom. Myslím, že každý z nich mal by sa ho naučiť naspamäť a denne si ho opakovať ako otčenáš: „… postavit se do plného tahu nejostřejšího větru kosmického, co nejvíce se exponovat, neusetřit se žádného, sebe bolestnějšího experimentu…“

(1937)