ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej Plávka:

V dialógoch niet životnej dynamiky:

„Len nech je tá autorská skromnosť trochu menšia a na úkor nej nech sa trochu zaskvie aj ambícia.“

„Mýliš sa, priateľu“… atď.

Motív románu: krvismilstvo, potrebuje hlbších psychologických rozborov, ktoré sa samozrejme do tohto úryvku nezmestia. To by však neprekážalo, keby bolo z tohto úryvku vidno, že autor sa o takéto rozbory pokúsi ďalej, alebo — keď už to nie — keby sa v ňom prejavila aspoň opatrnosť, s ktorou sa autor dotýka tejto krvavej témy. A tej tu niet. Predovšetkým teda vytýkam Ondrejovi nedostatok tejto opatrnosti; on tu triviálnym spôsobom žurnalistu zdelí čitateľstvu: zamilovaný básnik zbadá, že otec-inteligent, vysoko postavený muž ľudskej spoločnosti, obcuje so svojou dcérou… atď. Chlapci, táto veta je dostatočným svedectvom o tom, že téma tohto románu nie je zažitá vlastnou dušou, nie je prebolená vlastným telom autora. Radšej by som povedal: nie je ešte prebolená, ale neverím, že by podobná téma mohla byť vôbec niekedy zažitá zdravým človekom. Ondrej je zdravý, mladý, mocný; prečo teda nepíše o ľuďoch zdravých, mladých, mocných, ako je sám? Prečo sa trápi takýmito abnormalitami? Myslím, že básnik je len vtedy básnikom, keď za všetko, čo napíše, môže sa postaviť celou svojou osobnosťou.

Páčila sa mi však ostatná strana tohto úryvku: sklamanie, ktorého sa dostalo Vl. Dolanovi na predstavení. V tom je naozaj hlboká pravda: napľuj ľuďom do očí, vysmej ich, ukáž im ich vlastnú podlosť, a oni ťa zodvihnú na plecia, obsypú ťa kvietím i pomník ti postavia. Keby bolo na mne, aby som použil daktorú myšlienku z toho úryvku, vzal by som túto a urobil z nej motív pre novielku. A keby som bol oprávnený radiť Ondrišovi, poradil by som mu to isté. Dalo by sa to krásne rozvinúť.

Fero Paňák:

Jeho príspevky sú skôr recenziami ako úvahami. Je rozdiel medzi recenziou a úvahou. Recenzia hodnotí jeden jediný výsek zo súčasného života, buď literárneho, výtvarníckeho alebo politického. Pritom v recenzii sa zvyčajne nezháňame po príčinných vzťahoch a zdôvodneniach toho ktorého prejavu politického a literárneho, ale obmedzujeme sa na konštatovanie faktov a najviac, že tieto fakty rozdelíme na hodnoty kladné a záporné. Úvaha je postavená na širší základ, hľadáme v nej príčinnú súvislosť (tú tainovskú súvislosť) jednotlivých javov, atď… (netreba vám to vysvetľovať). Paňákove príspevky sú takýmito recenziami. Nehovorím, že by sme recenzie nemohli v sborníku potrebovať, ale rozhodne ich nepotrebujeme tak ako úvahu. Musíme zohnať aspoň dve-tri úvahy o aktuálnych problémoch na Slovensku. A tu by som sa zase opovážil zapôsobiť na Fera Paňáka: V jednej z tých recenzií dotýka sa postavenia katolíckeho duchovenstva vo Francúzsku, obdivuje jeho toleranciu a vzdelanosť a vplyv (dobrý vplyv), ktorým ono pôsobí na verejný život vo Francúzsku. Či sa tu priamo nenatíska porovnanie nášho duchovenstva na Slovensku s duchovenstvom francúzskym? Takéto porovnanie bolo by skvelým námetom pre úvahu. Aj novou témou; ja aspoň neviem, že by dakto na Slovensku venoval vážnu, vedeckú pozornosť tejto otázke. Urobiť analýzu metód, ktorými pôsobia u nás kňazi na ľud, bolo by veľmi zaujímavé a osožné i aktuálne.

Ďalej sú tu voľby; skvelá príležitosť zohnať materiál pre úvahu o politickej vyspelosti občianstva na Slovensku.

Ďalej: stále omieľaná kríza mladej generácie slovenskej nenašla dosiaľ svojho keď už nie mesiáša, tak aspoň interpretátora. Nemohli by sme sa pokúsiť a zistiť v sborníku, v čom sa táto kríza prejavuje? Či táto kríza nie je len čertom, ktorého dakto vymaľoval na stenu z dlhej chvíle?

Vlado Klimeš:

Chlapci, nemôžeme mať v sborníku samé úryvky z románu. Tobôž nie z románu dosiaľ nedopísaného. Takýto úryvok je veľmi ošemetná vec. Sám mám s ním zlé skúsenosti. Nikdy viac by som neuverejnil niečo, čo nemám dohotovené. Akú záruku mám, že román, ktorému kliesnim úryvkom cestu, uzrie raz skutočne svetlo božie? Uverejňovať úryvky môže si trúfať ten, kto má už skúsenosť v týchto veciach, kto pozná mieru svojich síl a vie, že vydrží do konca, že ho téma nezunuje. Nestačí, keď dakto celý horí zažitým motívom a cíti, že to musí von. Hoci som dosiaľ nenapísal román, predsa viem, že to musí byť práca obrovská, vyžadujúca celého človeka.

Vladko Klimeš vie sa dívať na svet a na ľudí; keby sa vedel zastaviť pri popise v pravý čas, mohol by nám napísať peknú novielku. On sa však príliš často dá strhnúť a nevie potom nájsť mieru, vyráta všetko, čo cíti, vidí i počuje, čo videl, cítil a počul, a budí v čitateľovi dojem, že každú chvíľu dôjde mu zásoba myšlienok a zastane uprostred vety. Touto tautológiou trpíme síce všetci, ktorí začíname písať. Hic sunt certi denique fines je najťažšou požiadavkou kladenou na spisovateľa.

(1930)