ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dobre padne presvedčiť sa z času na čas, ako i v dnešných bezútešných pomeroch politických a zakliatych časoch hospodárskych náš život kultúrny ide bezpečným tempom napred. Ako sa zo dňa na deň rozvíja, mohutnie a dúžnatie v koreňoch i v korune. V zhone dní často tento rozvoj ani nepozorujeme. Naopak, často sa nám zdá, že vôbec ani nenapredujeme, že i naša kultúra — naša literatúra, naše divadlo, naša hudba a výtvarné umenie, že to tiež všetko stagnuje, trčí kdesi ako zakliate. Že sa viac hádame, ako pracujeme, že si viac prekážame, ako si pomáhame. Sme z toho smutní a rezignovaní.

No predsa sú isté objektívne znaky, ktoré nás utvrdzujú v presvedčení, že jednak len celý národ nejde dolu vodou, že sa kriepi a dvíha a hľadá si húževnato miesto pod slnkom. Takým znakom bol istotne trenčianskoteplický sjazd slovenských spisovateľov, i keď jeho konkrétne výsledky, ako sa už ukazuje — nebudú veľké. No nemožno poprieť, že tento sjazd vyznel jednotným prejavom vôle ísť napred, rozvíjať sa, žiť. O čo sme sa cítili po ňom šťastnejší, keď sme porovnali nástup v tretej ríši k hraniciam, v ktorých blčali najvzácnejšie plody jeho ducha. Druhým takýmto znakom bol zájazd matičnej delegácie do Ameriky. Povážte, prosím, že táto delegácia mohla vyviezť za hranice odrazu celý vagón kníh. Keby to bol spravil niekto pred prevratom, bol by musel vyrabovať azda všetky slovenské knižnice a bol by tým ochromil náš kultúrny život hádam na desaťročie. Dnes sme ani nespozorovali úbytok, ktorý nám tým nastal. Tretím symptómom zdravého rozvoja nášho kultúrneho života sú literárne súťaže o dosiaľ neslýchané odmeny, ktoré vypísali odrazu až dve nakladateľstvá. Nenazdajte sa, že sú to umelé injekcie, ktoré majú oživiť našu literatúru. Nie. Je to obyčajný obchod. Nakladateľstvá nevypísali tie súťaže pre krásne oči slovenských spisovateľov. Keby nemali dôvery v ich schopnosti, v ich možnosti a predovšetkým, keby nemali istotu, že sa im peniaze vrátia, nikdy by podobnú súťaž nevypisovali.

Ale tieto symptómy, čo ako význačné a potešujúce, predsa sa nám len zdajú osihotené v šedivosti dní. Radostnejšie pôsobí, keď sa vyskytnú naraz vo väčšom počte. Po tieto dni nemôžeme napr. zostať chladnými pri čítaní zpráv, v ktorých nakladateľstvá oznamujú svoje tohoročné edičné programy, divadlo svoj repertoár, rozhlas svoj program do novej sezóny. Nemôžeme sa nepotešiť, keď v bratislavských uliciach za jediný mesiac objavíme hneď troje nových, moderne vystrojených kníhkupectiev. Nemôžeme zostať bez pohnutia pri návšteve práve otvorenej celokrajinskej výstavy výtvarného umenia v dome Umeleckej besedy a Zemedelského múzea. I keď v tejto záplave obrazov sotva 5-6 znamená umelecký čin, i keď aj tuná badať na prvý pohľad mnoho tvorivej neistoty, mnoho protekčných pláten, predsa len celok nás vzrušuje práve tou mnohotvárnosťou, tou nedočkavosťou po vlastnom prejave, po osobitnom výraze, krátko — po živote. I keď v repertoári našej činohry nenachádzame túžobne čakané mená nových autorov, predsa štruktúra tohoto programu je dôkazom, že sa i tu pracuje cieľavedome napred. I keď, listujúc v našich časopisoch, umeleckých aj odborných, nestretávame sa na každej stránke s osobnosťami veľkých formátov, predsa len nachádzame v každom čísle nové mená mladých ľudí, ktorí to myslia zrejme vážne so svojou prácou. Všade vidíme prípravu, štúdium, dobre uvážený cieľ. Čím ďalej, menej ľahtikárstva, improvizácie, spoliehania sa na svoju jedinečnosť v tom ktorom odbore. Všade začína sa prejavovať starosť o výber, ktorý už umožňuje rastúca konkurencia v poézii rovnako ako vo vede, vo výtvarníctve rovnako ako v románe.

Mohli by sme skončiť túto poznámku radostnou oslavou rozvoja nášho života. No, myslíme si, že s tým je lepšie ešte počkať. Predbežne treba stále ešte pracovať a pracovať a ešte raz pracovať.

(1936)