ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V plam — nám tak posvätný — vôd šustly ruky zákerné (a tmy sa rozstlaly, kde svitom jasať malo), Mať našu sputnaly a v smútky dlhej večierne len srdce zdeptané čo márne zaplakalo. Však popol ostal nám — v ten najlepší z nás načreli, hoc práskal v priehrští a opaľoval dlane, kde kto ho uschoval, by vznietil plameň veselý, až Matka vráti sa a u ohniska stane. — Ó, duše žehnané, dnes chvíľa sviatkom osladla — sem s iskier zápalom — nech z okien jas nám svieti! Mať naša stojí tu — už svobodná a vymladlá, a vôkol? — My sme to, my, drahá, tvoje deti!! Čuť chceme tvojich slov, keď život trudmi umára, spočinúť v náručí, čo nezavinie do hán, a snažiť chceme sa, by plam tvoj zžiaril s oltára, a hnev svoj složíme vždy k tvojim bielym nohám. Nech oheň zaskvie sa vo vlnách — na hôr temeni, nech srdcia zohreje — nech zjasní chmúrné čelá, a duše pochopia gest do tajných diaľ uprený a pôjdu, kam ich zve tvár tvoja, večne bledá! Vo svetle tvojom nám kvet hojný zastre údolia, a žasnúc — zbadá svet krás našej rodnej zeme… Boh zdrav ťa, Matička — a vedz, sme vrstva sokolia, my tvoje plamene v šír a diaľ roznesieme — a bude jasnučko, kde tmy sa niekdy rozstlaly, a ruky zákerné viac deň náš nezatienia… Boh zdrav ťa, Matička — už horia tvoje zápaly, Boh zdrav — dnes volajú — i detné pokolenia!!!