ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Len slovo zbudlo nám, to slovo sladké, čo matka matke vspievala i vmodlila i vplakala, až bozk ho vdýchol i na naše rety, bozk, naň i spomienka teplom hruď nieti, veď — zdá sa — zrieme jas očú, dvoch čarovných hviezd, ich lúče žehnajúc chcú nám čos’ do duše vniesť, i hudbu čujeme, jak by sme horou šli vedľa potôčka, vžijúc sa do príhovorov, tu kľaká súmrak, s ním v pokojík sa lúdi macôch krik — sipot stríg, i prajných vtáčat tak štebotné hlásky, smev Zlatovlásky, rev draka — lebo, hľa — krvou zem zrudla, a my sa túlime s chvevom rúk ovinúť komusi okolo hrdla… Snáď nežným pohnutím zvlhne i pohľad, a vtedy zvieme, že máme v tom slove svoj najväčší poklad, i vzácny talizmán, chrániaci život náš pred krutým úkladom zloby, i skvost, čo v chudobe jednak nás boháčmi robí, i kameň próbny, čo mravy nám vyzkúsi, a zjaví, jestli sme rekmi i jestli sme podkúpni padúsi poddajní otrockým úklonám… Len slovo, slovíčko zbudlo nám, to plné rytmu a sily, sťa bystrina vyvrelá zpod tvrdej skaly a žblnkom šuštiaca po tráve zvädlej, ju úpek dňa umára — páli, to slovo zázraky vyvolať súce — a posiať bujným a voňavým kvietim tie údolia usychajúce, kde duša prosiť už ustala — chcúc sebe pracovať na vlastnej hriadke, a chrániť slovo — to slovíčko sladké, čo matka matke vspievala — i vmodlila i vplakala… 24./III. 1918.