SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na rodnú Reč

Vniad tvojich neznali, kým s’ v popol sadať musela, a zakryť handrami bel svojich oblých údov, tys’ bola pred svetom tak preúboho chudou, že sotva zbadal kto stáť bôľ tvoj u dvier kaštieľa. Len pár nás slúchalo, jak lkala pieseň nesmelá, pár z tvojich najbližších — s tou vierou večne tvrdou, že svitne na horách deň prísnych božích súdov a uzrie nevestu sťa kvet — raz veľká nedeľa. — Dnes? môžeš v komnaty i kam sa duši žiada, si v kvieťa odená a túžená a mladá a množstvo umných rúk — hľa, výber šiat ti hotoví… Ó, či len spomenieš, až spev tvoj svet ti získa, čím všetkým bola nám dvom u hôr chyžka nízka a dáš mi pritisnúť pier žhavých na plášť slnkový!? 21./V. 1919.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama