ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Ó, valná Volga… stepi Sibíri, kde dnes ak chladný vietor zavyje — ó, Itália… polia Francie, jak drahé ste mi pre bledosť líc, ich vznet viac nespýri, pre srdcia, ktoré hrudy vaše kryjú, pre krv, ňou písal rod môj historiu v rachote hromu — v bleskov plameni! Sťa Pantheonom kráčam, kde spia tí, ich neodmenia hory vencov-kytíc: tam sto — hen tisíc, a pred Parížom na štyridsaťtisíc špartanských rekov, z nich sa nevráti, len — odkaz vo vlasť vymanenú, že hoc i vlastné prsia rozrazili, však — obhájili sveta Thermopýly pred hrozným vpádom barbarského plenu. Ten odkaz schveje vnútrom, skľúči rúk, a sváži čelo, nohy staví u mohýl, v nich sa pohnú srdcia, hlavy na materčiny drahej sladký zvuk, na slová, v ktorých čuť tón rodných zvonov, jak ponad krovy diaľám lahodia, na slová vďaky, v mene millionov rozputnaného nášho národa, čo v detných deťoch zbožne rozchýri o smrti otcov, ňou sme vykúpení, zvesť svätú nám i cudzím plemenám… — Ó, valná Volga… stepi Sibíri, kde dnes ak chladný vietor zavyje — ó, Itália… polia Francie, jak drahé ste mi!! jak predrahé ste nám!!! 22./XI. 1918.